Rodáčka z Mojmíroviec zachránila viac ako 100-ročné príbehy: Počuli ste o Plešťákoch?
Že noc má svoju moc, dobre vedeli aj obyvatelia obce. O svoje strašidelné zážitky sa podelili s rodáčkou z Mojmíroviec, ktorá ich zachovala pre ďalšie generácie.
Ľudová slovesnosť často zaniká s obyvateľmi, ktorí ju udržiavali na žive. Tento trend sa vzťahuje aj na príbehy, ktoré poznáme od našich starých otcov a mám. Čo ale keď oni pominú? Odídu s nimi aj ich príbehy a tajomstvá, ktoré majú hádam všetky miesta aj ďaleko za hranicami nášho regiónu.
Kniha strašidelných príbehov
Držiac sa odkazu „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane“ napísala Viola Haršániová, žijúca vo svojom rodnom Urmíne (pozn. red. terajšie Mojmírovce) knihu Strašidlá a strašidielka mestečka Urmín a iné príbehy. Práve o tomto jej diele, ktoré vzniklo z výpovedí starých „Urmínčanov“ nám porozprávala, v správnej atmosfére, v zátiší letohrádku Aldobrandiniho v Mojmírovciach. S jej rozprávania sa vám pokúsime priniesť postupne čo najviac.
Prvý príbeh
O rôznych urmínskych strašidielkach počúvala Viola Haršányová už ako dieťa. Úplne prvý príbeh si zapísala v roku 1992. Napadlo jej, že by bol vhodným príspevkom do časopisu. Ako sama priznala, na svoje poznámky časom úplne zabudla. Čakajúc na svoju chvíľu ostali schované v „šuflíku“. Knižnú podobu dostali príbehy v roku 2008. Okrem knižky majú strašidlá aj svoje podobizne.
Park malého kaštieľa, ktorý slúži ako regionálne múzeum v Mojmírovciach zdobia sochy strašidielok. Nájdeme tam napríklad Bielu pani s dieťatkom, vodníka, medveďo-človeka a plešťáka. Práve tomu je venovaný prvý príbeh, ktorý Viola Haršániová spísala a ktorým aj začína svoju knihu.
Plešťák alebo veľký čierny pes
Plešťák je pomenovanie pre veľkého čierneho psa s obrovskými svietiacimi očami, ktorý križoval cesty starého Urmína, ale vídať ho bolo aj v jeho okolí. Práve s ním sa spája najviac príbehov. „Stretlo sa s ním desiatky ľudí. Chodí jeden alebo traja. Majú doslova vyhradené cesty, po ktorých išli,“ povedala Viola Haršániová. Ako dodala v mnohých dedinách bolo tieto bytosti vídať. Preto nebolo nič nezvyčajné, keď autorku knihy o strašidlách pristavili obyvatelia Komjatíc či Rišňoviec, zo slovami že im „ukradla Plešťákov“.
Príbeh o Plešťákovi vyrozprávala Viole Haršániovej, tak ako ho si ho pamätala v roku 1992 vtedy 86-ročná Albína Kukanová, ktorá neznámeho tvora opísala slovami: „Dolu kopcom si pomalým majestátnym krokom vykračoval obrovský pes. Bol veľký ako teľa. Čo je to za svetlo okolo neho? A tie oči! Veľké ako taniere, svietiace, žeravé,“. Príbeh sa odohral pred takmer 100 rokmi, kde nebolo elektriny. „Všetci ho popisujú ako bytosť, ktorá je vysoká možno 1,30 m. Všetci sa zhodli, že to malo obrovské svietiace oči. Si predstavte v minulosti, keď zdroj svetla bola svieca, keď v noci niečo čo vydávalo také úžasné svetlo, ktoré bolo vidieť zdiaľky,“ hovorí Viola Haršániová.
Ochranca dediny
Plešťákov by sme sa, ale báť nemali. „Pýtala som sa ľudí, ktorí týmto duchovným svetom rozumejú a tí povedali, že pes je priateľ človeka, teda to môžu byť ochranné bytosti dediny a ľudí žijúcich v nej,“ upokojila nás Viola Haršániová.
Posledný príbeh o stretnutí s Plešťákom, o ktorom počula Viola Haršániová sa odohral pred 20-timi rokmi. Hľadanie príbehov nebolo vždy jednoduché. „Ľudia niekedy nechceli rozprávať a nechceli aby sa príbehy zverejnili,“ dodala Viola Haršániová. Obavy z toho „čo si ľudia pomyslia“ však viacerí prekonali a tak sa podarilo zachrániť veľa zaujímavých príbehov starého Urmína.