ROZHOVOR s Matejom Čaprdom a Ondrejom Guľašom: Ich hobby je dolnozemská klobása

Zdroj: TASR

Hovorí sa, že ak sa remeslo dedí z pokolenia na pokolenie, iste je robené so srdcom a láskou. Zanecháva nezmazateľný rukopis, ktorý pretrvá desaťročia. Nadviazať na remeselný fortieľ si zaumienili aj Ondrej Guľaš a Matej Čaprda. Poznajú od detstva, ich priateľstvo vydržalo roky. Mladí muži z Nededu pokračujú v rodinnej tradícii ako Klobásová manufaktúra. Ich záľubou je výroba dolnozemskej klobásy, o ktorú je veľký záujem. Je originálna a vzniká vďaka desaťročiami overenému receptu. My sme sa Mateja Čaprdu a Ondreja Guľaša povypytovali na ich voňavé remeslo, či budú mať svojich nasledovateľov i na to, aké úspechy ich najviac potešia.

Matej, Ondrej, povedzte našim čitateľom, ako ste sa vlastne dostali k výrobe klobás?

„Kedysi sa v našej oblasti pravidelne robievali rodinné zabíjačky. Bola to príležitosť kedy sa stretla celá početná rodina a priatelia. Inak tomu nebolo ani v našich rodinách. Zabíjačky u starých rodičov boli asi tie najpamätnejšie. Vždy bolo veselo, a vzhľadom na to že sme boli malé deti, tak sme ešte nemali zodpovednosť, ale zato kopec zážitkov. Rodina sa tiež dokázala stretnúť v hojnejšom počte. Vtedy to bolo vnímané ako „udalosť“. Dodnes uchovávame aspoň pár starých fotografií z tej doby. No a samozrejme sme zachovali aj receptúru výroby klobás od našich dedov.“

Čo alebo kto vás inšpiroval k remeslu?

„Zabíjačky s postupom času neboli tak časté. V niektorých rodinách sa už nekonajú vôbec. Kedže nám z tradičných zabíjačkových špecialít učarovala najviac klobása, chceli sme zachovať túto podľa nás delikatesu v jej pôvodnej podobe. Klobásu vyrábame samozrejme pre seba a najbližšiu rodinu. Postupne sme sa začali zúčastňovať rôznych klobásových súťaží a festivalov v okolí. Neskôr sme si spravili web, a tiež  máme svoju stránku na sociálnej sieti. Asi takto sa začal písať náš príbeh, ktorý stále pokračuje…“

Čo tvorí gro vašej výroby?

„Špecializujeme sa výlučne na tradičnú dolnozemskú klobásu, aká sa robievala v našich rodinách celé generácie. Takto, alebo veľmi podobne sa vyrába aj v niektorých regiónoch Slovenska, Maďarska, ale i Srbska a Rumunska. Je typická svojou krásnou červenou farbou vďaka kvalitnej paprike vypestovanej na rovinatých častiach týchto regiónov.“

V akom období počas roka sa najviac venujete svoje klobásovej výrobe?

„Výroba prebieha v približne od polovice novembra do polovice januára. Záleží hlavne na počasí. Nemalo by byť príliš teplo, a klobásky musia mať dostatok času aby vymrzli. Potrebujú niekoľko týždňov aby sa všetky jednotlivé chute správne prepojili, a tiež aby získali tú správnu konzistenciu.“

Ste verní jednej receptúre, alebo sa nebránite ani skúšaniu nových druhov, príchutí vašej dolnozemskej klobásy?

„Receptúru nemeníme a technológiu výroby sa snažíme tiež dodržať rovnakú. Sami sme boli prekvapení, keď sme občas urobili len menšiu zmenu v postupe výroby, aký to malo vplyv na samotný výrobok. Takže sa snažíme veľmi neexperimentovať. Nevymýšľame nič nové, snažíme sa zachovať to, čo je dobré už celé desaťročia. Nám práve takto vyrobená klobáska chutí, a ohlasy sú väčšinou pozitívne. Niekoho možno trochu viacej štípe, ale taká je jednoducho dolnozemská klobása.“

Prácu vo vašej Klobásovej manufaktúre beriete ako hobby. Pracujete v podobnom fachu alebo v celkom inej profesijnej sfére?

„Je to iba naše hobby, obaja pracujeme v inej oblasti. Klobásu väčšinou robievame po večeroch po práci. Pomáhajú nám aj naši synovia. Môj Adam momentálne pomenej, keďže je počas týždňa na internáte v Piešťanoch, ale malý Ondrej je stále pri nás. Je to ešte iba deviatak, ale napriek mladému veku nám veľmi pomáha. Tiež ho výroba veľmi zaujíma, takže o budúcnosť našej klobásy nemáme najmenšie obavy. Chlapci po nás celkom isto postupne preberú štafetu, z čoho máme veľkú radosť. No a po samotnej výrobe nasleduje veľmi dôležité údenie. Vyžaduje si dosť času a pozornosti. To má plne pod palcom Ondrejov otec. Takže máme aktívne zastúpené celkovo tri generácie.“

Prezraďte, v manufaktúre pracujete spolu s kamarátom Ondrejom. Viete sa niekedy aj zdravo pohádať, čo prospieva vašej práci alebo ste na rovnakej vlnovej dĺžke a dopĺňate sa?

„S Ondrejom sa poznáme od detstva, vlastne sme spolu vyrastali. Veľmi dobre sa za tie roky poznáme. Hádky, ani ostrejšie slová nehrozia. Ondrejova manželka si nás občas doberá, že sme ako manželia :-). Samozrejme aj my máme na niektoré veci občas iný názor, ale to je prirodzené.  Vždy si ale veci vieme pri pohári dobrého vínka vydiskutovať. Skôr sa snažíme navzájom dopĺňať. Ondreja viacej zaujíma výrobný proces, je v tomto veľmi dôsledný. Ja mám radšej veci okolo toho, ako sú napríklad správa webu a podobne. Myslím, že keby sme mali firmu, Ondrej by mal prirodzene na starosť výrobnú oblasť, a ja skôr tú marketingovú. A ktovie, možno raz zatúžime po ďalších výzvach…“

Za svoju prácu ste získali veľa ocenení, ktoré si azda najviac vážite?

„Na rôznych súťažiach a festivaloch sme získali viacero ocenení a diplomov. Berieme to ale s rezervou, pretože takéto hodnotenia sú veľmi subjektívne. Predsa len, každému chutí niečo iné. Boli sme na súťažiach kde sme vyhrali zlato, ale boli sme i na takých kde vyhralo družstvo s klobásou v ktorej hádam ani nebola paprika. Jednoducho každý región má iné chute. Takže aj tu platí staré známe " iný kraj, iný mrav“.  Z tých oficiálnych ocenení si asi najviac vážime špeciálnu cenu známeho českého šéfkuchára Jaroslava Žideka. Získali sme ju za najlepšiu klobásu na festivale v Sládkovičove v roku 2017.“

Na záver sme sa výrobcov originálnej dolnozemskej klobásy z Nededu Mateja a Ondreja opýtali, čo ich okrem ocenení poháňa vpred, aby vo svojom remesle pokračovali a prípadné výzvy zdolávali s ľahkosťou?

„Sú to momenty, keď nás niekto pochváli, že robíme dobrú robotu. Alebo, keď nám niekto povie, že o nás čítal v novinách či na internete a drží nám palce. Najkrajšie ocenenia sú tie, ktoré si nemôžeme zavesiť na stenu, ani si ich položiť na poličku. Tešíme sa, keď našou klobásou môžeme obdarovať našich známych a priateľov. Alebo keď ju niekto iba okúsi a chutí mu. To je to, čo nás poháňa vpred počas dlhých zimných večerov, a dodáva nám tú správnu motiváciu. A tiež je to vedomie, že zachovávame niečo dobré z našej histórie aj pre ďalšie generácie…“