Zarytý straník ostal straníkom

Poznámka: Autor je synom partnera v rozhovore.// //** Čo si pamätáš z roku 1968, aké bolo spoločenské rozpoloženie, čo ľudia hovorili na spoločenské a politické zmeny?** Ja som mal vtedy ešte iba 12 rokov, ale mám jeden zážitok, Presne z augusta ´68, kedy prišli vojská Varšavskej zmluvy. Moja staršia sestra bola na brigáde v severných Čechách a pri ceste naspäť uviazla vlakom v Prahe. Doma sa o ňu báli, zháňali sa kontakty, lebo v tej dobe bol veľký problém, keď človek zostal visieť v Prahe. Telefóny a rádiá boli rušené. Nakoniec sama našla nejakú vzdialenú rodinu, u ktorej zostala tri dni a večer 21.8. sa aj ozvala, že je v poriadku. Ďalej nejaký neznámy „aktivista“ prehodil smerovú tabuľu Bytča- Žilina tak, že celá jedna tanková brigáda sa dostala do kotliny s jedinou prístupovou cestou, čo im spôsobilo dosť veľké problémy.

A ako sa následne ľudia prispôsobovali normalizácií? Čo to pre normálneho človeka znamenalo? U nás v dedine sa každý snažil prežiť. Boli aj vyslovení kolaboranti, čo pred kostolom zapisovali ľudí a ŠPZ áut, ktoré videli prichádzať na omšu. To si nemohol nikto pracujúci vo verejnej správe dovoliť. Videl som to na vlastné oči. Bolo to porušením komunistického svetonázoru. Sám som zastával názor, že keď je niekto presvedčený komunista, tak sa za nebude hrnúť na vysoké posty (zo zásady rovnosti v komunizme). Sám som nechcel do strany, aj keď som bol podpredseda miestnej organizácie SZM. Náplňou jej činnosti však boli skôr aktivity klubov – organizácia mladých, akcie, zábavy. Bola to jediná možnosť, kde sa mohli mladí stretnúť.

Mala táto činnosť niečo spoločné s presadzovaním komunistických myšlienok? Tak to teda určite nie. (Smiech) Išlo skôr o zábavu, ako u mladých väčšinou.

Čím to bolo, že si nechcel do strany? Keď ma pozvali, mal som asi devätnásť rokov a povedal som im, že ešte nemám ucelený svetonázor, že sa necítim na vstup do strany. ** Vtedy si vlastne aj končil gymnázium v Bytči. Ako si pokračoval, kedy pominula najtvrdšia normalizácia, respektíve, kedy ju ľudia prestali vnímať? Prispôsobili sa?** Ja som to vnímal tak, že tí, ktorí boli zarytými straníkmi, tí nimi aj zostali. Niektorí, ktorí chceli funkciu, sa prispôsobili kvôli výhodám straníckej línie. Ostatní neorganizovali verejné protesty.

Ako si teda pokračoval po ukončení gymnázia? Kam si chcel ísť na VŠ, kam si sa dostal? Ja som veľa možností nemal. Vtedy sa body zbierali iným systémom ako dnes. Tie boli napríklad za členstvo rodičov v strane, moju účasť v strane a podobne. Takýchto bodov bolo viac, než za vykonané skúšky. V tej dobe lukratívne miesto, napríklad medicína, bola pre mňa nedosiahnuteľná. Aj tak som viac inklinoval k technike. Už zo základnej školy som sa hlásil na letectvo do Košíc. Bola tam stredná vojenská škola. Nevojenské letectvo ani neexistovalo. Vo vojenskej nemocnici v Ružomberku som ale neprešiel fyzickými testami, údajne pre ploché nohy tretieho stupňa, aj keď dodnes neviem, čo to je za diagnózu pre letca. Po gymnáziu som teda išiel na Vojenskú školu Antona Zápotockého do Brna, kde bola šanca, že sa k lietadlám nakoniec dostanem. Ten obor sa volal Inžinierska letecká služba- Elektro. Tam som po nástupe zistil, že škola je o všeličom, len nie o lietadlách a letectve. Išlo hlavne o budovanie nových veliteľských vojenských kádrov, nie odborníkov, keďže vtedy odchádzal ten „dôstojnícky hrb“, teda pozostatok spred normalizácie, a tých bolo treba nahradiť. Od tej doby som robil všetko preto, aby som odtiaľ odišiel.

Nemohol si odísť len tak? A aké aktivity si teda vyvíjal? Pri nástupe som musel podpísať zmluvu, že pokiaľ odídem z vlastnej iniciatívy, zaplatím všetky náklady štúdia a odslúžim ďalšie dva roky u armády, čo sa mi nakoniec aj stalo. Odmietol som nastúpiť na skúšky, čo mi bolo následne nariadené rozkazom. Keďže som odmietol, bol som povolaný pred vojenský súd. Bol som aj u vojenského prokurátora. Ten bol našťastie celkom rozumný človek, iba mi pohrozil, že za to môžem dostať aj väzenie. Nakoniec sa to vyriešilo „kázeňským trestom“, takže som bol degradovaný z podporučíka na čatára. Keďže som sa tomu zasmial, vtedajší polytruk to nezniesol a aj keď som nemohol dostať za jeden priestupok dva tresty, vymysleli si na mňa trest za púšťanie Krylových pesničiek. Počúval som ich, ale v dobe vyšetrovania som nebol tým, kto ich púšťal. Potrestali len mňa.

Vojakom si teda bol od dňa nástupu na vojenskú VŠ. Koľko trestov si nazbieral? Štatistiku si nevediem, ale určite viac ako desať. Iné si ale nepamätám, lebo tú časť života, ako nepríjemnú etapu, som sa snažil vymazať.

Teda si odišiel z vysokej, skončil si dvojročnú službu. Čo sa stalo potom? Potom som chcel ísť pracovať do Považských Strojárni, kde sa otváralo odvetvie Elektrovývoj, zavádzanie prvých RC strojov do výroby. Ponúkali však mizerný nástupný plat, a keďže som splácal pokutu za opustenie školy, odišiel som pracovať na stavbe vodného diela Gabčíkovo, čo bol štátom sledovaný projekt. Zarábal som teda slušne.

Prenasledovali ťa ešte nejaké problémy? V práci som sa nemohol ako nestraník dostať na vyššie pozície. Inak som mal celkom pokoj. Ešte som mal jeden problém, keď som zmeškal posledný spoj zo Žiliny a musel som tam zostať celú noc. Stretol som sa s kamarátkou, ktorá pracovala v fakultnej nemocnici v BA a bola aktívna v revolučnom zbore. Našli nás v jednom vagóne vlaku, keďže na stanici bolo dosť Rómov. Sadli sme si do vlaku, ktorý mal odchod až ráno a rozprávali sme sa. Ich Prišla polícia, spísali zápis a aj keď sme nič okrem rozhovoru neurobili, ona prišla o miesto. Mne sa nestalo nič, nepracoval som vo verejnej správe.

A tie vojenské tresty? Keďže som sa na žiadne pozície netlačil, tak nie. Iba raz, pri stavbe La Franconi v Bratislave, som nedostal povolenie na prechod pohraničným pásmom, do práce som musel chodiť loďkou.

Ján Kuciak