Záchranár Tomáš z Nitry: Počas pandémie to bolo naozaj ťažké, ale zvládli sme to
Rozhodol sa zachraňovať ľudské životy. Študent a mladý záchranár prezradil ako vyzerá jeho práca počas pandémie.
Tomáš je prvákom na Katedre klinických disciplín a urgentnej medicíny UKF v Nitre. Už niekoľko rokov je členom Centrálnej záchrannej služby, ktorá vykonáva napríklad pátracie akcie alebo transporty z ťažko prístupných terénov.
Netají, že počas pôsobenia v Centrálnej záchrannej službe sa stretol už s viacerými ťažkými životnými situáciami. „Napríklad pri pátracej akcii v Dunajskej Lužnej, kde sme pátrali po 27-ročnom chalanovi, ktorý bol nezvestný už týždeň. To bolo náročné na psychiku aj preto, lebo sa volal ako ja a mal aj takisto rokov… našli sme ho nakoniec bez známok života. Museli sme to oznámiť rodine, ktorá čakala, že ho nájdeme živého a zdravého. Vtedy bolo veľmi ťažké pre mňa vidieť na vlastné oči ten smútok v očiach rodičov a ten žiaľ… priznám sa, že aj ja som mal čo so sebou robiť,“ hovorí mladý záchranár.
Aj posledné mesiace priniesli poriadny nápor na psychiku. „Počas pandémie to bolo naozaj ťažké, keďže veci sa menili z minúty na minútu a niekedy sa informácie k nám dostávali až ako k posledným,“ priznal záchranár Tomáš.
Na výber svojej profesie sa však nesťažuje. „Pomáhať ľuďom v núdzi ma napĺňa, preto aj študujem urgentnú zdravotnú starostlivosť,“ dodal.
Okrem toho sa kvôli pandémii koronavírusu niekoľkokrát menilo jeho pracovisko aj náplň práce. Spolu s kolegom a spolužiakom Philipom pomáhal napríklad v nemocnici v Malackách, v karanténnom stredisku v Piešťanoch či v Bratislave na internáte Družba. „Okrem toho naša organizácia pôsobila aj vo Fakultnej nemocnici Trnava, taktiež v triediacom stane a v ďalších karanténnych strediskách, ako napríklad Senica-Kunov,“ vymenúva záchranár Tomáš.
Repatriantom boli podľa jeho slov k dispozícii v podstate s čímkoľvek. „Samozrejme, neprichádzali sme s nimi do priameho styku, naša pomoc sa týkala najmä komunikácie s pozitívnymi ľuďmi. Telefonovali sme s nimi trikrát denne ohľadom ich zdravotného stavu – aby si zmerali teplotu, pýtali sme sa ich, či pociťujú alebo nepociťujú ďalšie príznaky a podobne,“ pokračuje Tomáš.
V pamäti mu utkvel príbeh ženy z karanténneho strediska z Piešťan, ktorá bola pozitívna na Covid-19 a mala so sebou dve malé deti. „Tie boli negatívne, takže som s ňou komunikoval, či nepociťujú nejaké príznaky. No a hlavne som s ňou cez mobilný telefón riešil prevoz k nej domov. Bolo to veľmi ťažké pre ňu aj pre mňa, pretože som chápal, čo zažíva. Nevedel som si predstaviť, ako môže v tej nie veľkej izbe fungovať spolu s malými deťmi, až kým nebude mať negatívny test. Bolo mi ich naozaj ľúto a vždy som jej vyšiel v ústrety, či už v kúpe plienok alebo aj v iných veciach, ktoré potrebovala,“ opisuje záchranár Tomáš.
Sledujte nás aj na Facebooku a Instagrame a nenechajte si ujsť ďalší zaujímavý obsah z domova i zo sveta.
