V tieni nitrianskych ulíc
Je tu, ale nechce byť videný. Má jazyk, ale nechce rozprávať. Má sluch, s ktorým chce počuť, že krivdy, čo sa im dejú, ľuďom, ktorí sú bez domova budú napravené. Ak nie u našich pánov politikov, tak aspoň u Boha.
Reč je o… A ostatné si možeme domyslieť. Viem, že zvedavosť je typická ľudská vlastnosť, ale pán Pavol si nepraje byť obrazom zachytený, slovom opísaný, ani celým menom menovaný. Ale má hlas, ktorým chce kričať, aby každá jeho myšlienka prenikla všetkým do špiku kostí.
Pero, balzam na dušu Bez strechy nad hlavou je už skoro 15 rokov. **„Nie je pravda, že všetci iba pijú a drogujú, aj keď si to väčšina ľudí myslí,“ **povedal Pavol. Je predajcom Notabene a ako sám hovorí, že časopis začal predávať prakticky od jeho prvého vydania a prinieslo mu to hotové peniaze, ktoré človek na ulici potrebuje. Pán Pavol rád píše. Najmä v noci, aj keď vraví, že je to zlý zlozvyk, ale svet písmen mu učroval. Chce rozprávať a je mu umožnené, aby sprostredkoval svoje myšlienky aj takouto formou.
Neveriaci Tomáš Pavol zalovil v spomienkach. Má ich neúrekom. Začal mi rozprávať o jednej akcii pred x-rokmi, ktorej bol súčasťou. Bývalý župan Bratislavy, Ľubo Roman, zvolal aktív organizácií venujúcich sa starostlivosti o ľudí bez domova. **„ Bolo tam neskutočne veľa rôznych združení, organizácií a rôznych papalášov, len ja som tam bol jediný,“ **povedal s mĺkvym pohľadom. Zdôraznil, že nadácie vznikajú, zanikajú a stále sa pre ľudí, ktorí spia na ulici, nerobí nič poriadneho. **„ Neveril som, ja som si nedokázal predstaviť, že čerství absolventi vysokých škôl zrealizujú to, čo naplánovali. A pozrite sa, máme tu občianske združenie Proti prúdu a my máme prácu, Notabene,“ **ešte stále neveriac, pokrútil hlavou.
Nedostačujúci systém štátu „Zažil som tú najprimitívnejšiu úroveň života na ulici,“ rozpráva so smútkom v očiach. Pavol vie, aké to je spať v kanáli, kde po vás behajú potkany, zakrývajúc sa len kabátom, čo máte na sebe a v duchu prosiť, aby ste sa dožili ďalšieho dňa. No v pravý čas našiel Pavol pravú cestu. Pýtal sa ma, či som sa už rozprávala s absolutnými bezdomovcami. ** „Viete, celá spoločnosť si musí uvedomiť, že tí ľudia sú chorí na bezdomovectvo,“** ale to asi ťažko chápe. Rozhovoril sa, že feťáka dajú na odvykačku, alkoholika na liečenie a človeka bez domova. Kam dajú takého človeka? Tu zdôraznil, že pre ľudí bývajúcich na ulici je na Slovensku slabý systém, a nielen sociálna poisťovňa alebo zdravotné poisťovne, ale aj iné štátne inštúcie.
„ Práve tu chceli jezuiti pomôcť, vytvorením komunity. Ale tú komunitu ľudí bez strechy nad hlavou nechcela prijať žiadna obec,“ povedal so sklamaním Pavol. Najhoršie na celej situácii je, že nikde sa nedostane pomoci, odvšadiaľ len samé podceňovanie.** „Minulý rok v lete v Bratislave umreli 3 ľudia opustení a bez pomoci. Komunita starne, mŕtvych nachádzame v parku, pred supermarketmi, pred kostolmi,“** hovorí Pavol.
Preto treba túto nevyriešiteľnú situáciu, riešiť úplne iným spôsobom. Aj my, ľudia s domovom, si musíme uvedomiť, že nie vždy to bolo ich vina, ktorá ich dostala z tepla rodinného domova. Ako spomenul Pavol, ako jedinú a funkčnú organizáciu berie Katolícku charitu a vie, čo dokáže urobiť aj pre tých najstrápenejších.
Pavol K. je v Nitre viac ako dva týždne. Jeho stanovisko je pred VÚB-čkou, hneď vedľa hypermarketu Tesco. Prišiel sem, do Nitry, aby možno našiel aj úkryt a útočište. Pred čím? Kto vie. A ako sa vraví, všetko je Božia vôľa. Tak verme, že v tieni nitrianskych ulíc sa aj jemu bude dariť v predaji časopisu Notabene.
**Autor: **Anna Gurovičová
