V Nitre sa konala diskusia pedagógov s rodičmi: Nechceme sa hanbiť zato, že sme učiteľmi!
Štrajk pokračuje a učitelia sa snažia zmobilizovať všetky sily. Stretávajú sa a diskutujú nielen medzi sebou, ale aj s rodičmi. Podobný scenár bol aj v meste pod Zoborom.
V stredu podvečer sa niekoľko nitrianskych učiteľov a rodičov stretlo v priestoroch jedného z podnikov aby spolu otvorene diskutovali o učiteľskom štrajku. Diskusia trvala takmer 2 hodiny a niesla sa v priateľskom tóne. Rodičia vyjadrili podporu učiteľom. Napriek tomu, že Nitra je veľké mesto panuje medzi učiteľmi názor, že štrajk nie je taký ostrý aký by mal byť.
Platy nie sú jediným problémom, ktorí trápi učiteľov. Žiakom chýba chuť študovať, či stať sa učiteľom. Podľa zúčastnených nie sú hrdí na to akú školu vyštudovali. Viacerí učitelia sú sami aj rodičmi, preto sme sa aj ich spýtali v akej sú situácii a aký je učiteľský život.
„Vieme, že tretí deň je kritický, ale aj práve toto stretnutie nám dodalo podporu ísť ďalej. Nechceme sa už hanbiť za naše povolanie. To sa však nestane pokým nebude povolanie učiteľa lepšie ohodnotené. Obmedzenie v súkromnom živote učiteľa je obrovské, tiež máme na byt hypotéku, dovolenka je obmedzená, tak isto aj nejaké výjazdy do reštaurácie. Naša turistika je výjazd s dcérou na Zobor.“ povedal Štefan Šimonov
Učiteľ anglického jazyka, ktorý rok študoval v Amerike Richard Gurbicz vyjadril tiež svoj názor k štrajku. „Veľmi zle sa prezentuje len to, že chceme len zvýšiť platy. Ide nám o zlepšenie školstva. Napríklad ako triedny od mojich žiakov musím stále pýtať peniaze, za nové knihy alebo za toaletný papier, to je zlý pocit. Ide o to aby sme uľahčili prácu aj rodičom. Máme tu nezmyselné školenia, len kvôli kreditom. Nechceme byť nečinní, tieto stretnutia, ktoré máme robíme práve preto aby sa rozprávalo aj o učiteľoch. Bohužiaľ aj z úst mojich žiakov často zaznieva "no nechcel by som byť učiteľom“. Keď sa pýtam kto chce ísť na pedagogický smer tak sú to možno dvaja, traja." povedal Gurbicz.
„Nie je pravda, že robíme 22 hodín týždenne, tých hodín aby som bol objektívny je minimálne 40, ako majú iní občania. Keby sme nemali pomoc od rodičov neviem ako riešime bývanie. Bývame v podnájme v dvojgarzónke. Mám dvojmesačnú dcéru a druhá nemá ešte ani dva roky, je to dosť náročné. Napriek tomu si nesťažujem. Snažím sa ľudí povzbudzovať a viem že sa ľudia majú oveľa horšie.“ uviedol Richard Gurbicz.
