„Mám super život!“

1) Do DAB ste nastúpili v roku 1983. Odvtedy je Vašim domovským divadlom. Nikdy ste neuvažovali o zmene domovskej scény? EP: Som asi taký konzervatívny typ, že rada zostávam verná tomu istému mužovi, tomu istému mestu, tomu istému miestu aj zamestnaniu. Mala som to šťastie, že som si mohla vyskúšať aj účinkovanie na Novej scéne v dvoch muzikáloch – Pokrvní bratia a Donaha – a potom v bratislavskej produkcii Mníšky. Ono je to vždy takéto príjemné odskočenie. Rada si odskočím do Bratislavy, či už do dabingu, do televízie alebo do filmu. Čo sa týka divadla, neviem, kde inde by som dostala také nádherné role. Som rada, že som zostala v Nitre. Aj keď som dostala ponuku z Novej scény, už som mala 40 rokov, mala som v Nitre svoje zázemie, rodinu, priateľov, byt… Na druhej strane si myslím, že odísť je niekedy ľahšie ako zostať. Mala som aj chvíle, keď som chcela odísť celkovo z divadla. Ale potom som sa zobudila a povedala si: Divadlo je predsa to, čo máš rada, to, čo ťa baví. Moja práca je pre mňa koníčkom.

2) V muzikáli Kabaret ste si zahrali postavu kabaretiéra MC, teda muža. Bola to pre vás výzva alebo ste túto postavu brali ako každú inú? EP: Bolo to hlavne veľmi ťažké. Tá postava bola pre muža, ja som zase dosť ženská, nie som nejaká mužatka. Na Csongora (Kassaia, pozn. autorky) bola tá rola ako ušitá, mne ju dal Beďo so slovami: Na veľkú loď treba naložiť veľký náklad. Bola to pre mňa veľmi náročná úloha, ale ja som bola šťastná, že som to zvládla. Za túto postavu som získala aj Krištáľové krídlo a výročnú Cenu Literárneho fondu. Ten muzikál je podľa mňa úžasný, je mi hrozne ľúto, že veľa ľudí na Slovensku nevedelo, na čo ide. Je to najhranejší muzikál vo svete a to memento, ten vystretý prst nad fašizmom, je podľa mňa silný. Ľudia tu na Slovensku si mysleli, že Kabaret je o zábave. A keďže ľudia vôbec nevedeli na čo idú, ten muzikál mal iba 60 repríz.

3) Ktorý divadelný žáner je Vám najbližší? EP: To sa nedá povedať, ja mám rada všetky žánre. Najzaujímavejším žánrom je však pre mňa tragikomédia. Keď ľudia plačú a potom sa smejú. Mám rada muzikál, mám rada komédiu, ale aj drámy a vážne veci. Ideálne je, keď sa to strieda, lebo keby som každý večer mala hrať komédiu, určite by mi to išlo na nervy a tak by to bolo asi v každom prípade.

4) Mali ste možnosť hrať potvory, naivky aj ženy, po ktorých muži túžia. V akej postave sa cítite najlepšie? EP: Každá dobrá postava ma baví. Na začiatku mojej kariéry som hrala princezné alebo labute, čo sa zmenili na krásnu princeznú. Ono je to možno dobré, že som sa prehrala do rolí aj potvor, ako je napríklad madam Alexandra v Kolumbíne alebo opitá národovkyňa vo Všetko za národ. Každá komplikovaná zložitá postava ma baví a to je jedno, či je kladná alebo záporná. Ale určite všetci herci hovoria, že tie záporné sa hrajú lepšie.

5) Prečo? EP: Nič nie je čiernobiele. Každá postava má svoje farby a čím viac farieb ako herec nájdete, tým je to pre herca zaujímavejšie. Každý človek je farebný, nikto nie je čiernobiely, len dobrý alebo zlý. Ja sa vždy snažím nájsť v kladnej postave niečo záporné a v zápornej niečo kladné, aby to nebolo také jednoznačné, lebo divadlo má byť obrazom života a v tom živote je okolo nás naozaj veľmi veľa farieb.

6) Máte nejakú divadelnú métu, ktorú sa Vám ešte nepodarilo dosiahnuť? EP: Nemám žiadnu métu. Rada prijmem každú dobrú postavu. Nikdy som ani nemala nič vysnívané. Divadelná šťastena bola ku mne naozaj štedrá, mala som nádherné role. Keby som aj teraz skončila, môžem povedať, že som nežila márne, lebo som naozaj veľa hrala. To bolo super, že som išla do Nitry, že sa ma chopil Bednárik a Karol Spišák. Mala som možnosť spoznať veľa skvelých ľudí, ktorí mi veľmi pomohli či už po stránke hereckej alebo ľudskej. Kedysi sme fakt boli ako jedna rodina, teraz to už tak nie je. Ale veľmi by som si želala, aby moji mladí kolegovia rozprávali o nitrianskom divadle s takým kladným pocitom ako to cítim teraz ja.

7) Kto Vás počas kariéry výraznejšie ovplyvnil? EP: Samozrejme moji kolegovia, mnohí už nie sú medzi nami. Pán Dóczy, pán Kišš, Adelka Gáborová, Bubuša Slabejová, Eva Matejková, Maroš Slovák, Maroš Karmár, Marta Sládečková, Janko Gallovič, Žofka Martišová, Oľga Hudecová, pán Rimečko… My sme tu boli naozaj veľmi dobrá partia. Bohužiaľ, viacerí už nie sú medzi nami a musím sa priznať, že mi veľmi chýbajú a často na nich myslím.

8) Pravidelne sa objavujete medzi najobľúbenejšími hercami sezóny v DAB. Ako vnímate priazeň publika? EP: Samozrejme, že ma to teší. Moja práca by nemala zmysel, keby sme nemali divácku odozvu. Podľa mňa zväčša hlasujú mladí a tí dávajú hlasy mladším idolom, ale keď prídu hlasy aj mne, ja sa veľmi teším. Dostávam aj e-maily a listy. Vždy sú krásne a ja som často dojatá. Neodpovedám na nič, lebo som trochu neporiadna v týchto veciach, ale píšu mi ľudia z celého Slovenska a veľmi dobre mi to padne. Nedávno mi napísala nejaká pani z Nórska: „Evička, aj tu vás máme radi. Veľmi vám držíme palce.“ Je to príjemné. Všetko, čo robíme, robíme pre divákov. Keby sme ich nemali, bolo by to márne.

9) Čo považujete za svoj najväčší životný úspech? EP: Dcéru! Mám len jedno dieťa, to dieťa je milé, zlaté múdre, po mne ?. Mám už pokračovanie, niekto bude pokračovať v tom, čo som sa ja snažila a škoda, že mám len jedno dieťa Chcela by som mať viac, ale už to nie je možné. Snažila som sa ju vychovať najlepšie ako som vedela. Dúfam, že bude šťastná. Zatiaľ sa rysuje, že po mne zdedila veľa vlastností, aj keď herečkou určite nebude. Vychovala som jedného rovného, priameho, charakterného človeka s veľkým srdcom a s veľkou dávkou empatie voči okoliu, čo je podľa mňa dobré.

10) Keby ste si nevybrali herectvo, čo by ste robili? EP: Neviem. Som komunikatívny typ a dobre vychádzam s ľuďmi a viem aj celkom dobre organizovať, možno by som sa uplatnila v rôznych profesiách. Čo si ja veľmi vážim a viem, že by som to nedokázala, to by bola medicína. Veľmi obdivujem dobrých lekárov, chirurgov, a keď niekto zachráni ľudský život, mne sa to zdá obdivuhodné. Obdivujem aj umelcov, ktorí dokážu namaľovať obraz alebo skomponovať hudbu… Každý, kto dobre robí niečo, čo dokáže, toho obdivujem. Ja sa tiež snažím robiť dobre to, čo viem.

11) Je o Vás známe, že rada čítate. Akú knihu máte rozčítanú teraz? EP: Rada čítam životopisy. Momentálne mám rozčítanú biografiu Štefana Kvietika. A všetkým by som chcela odporučiť životopis Ladislava Chudíka. Mám doma naozaj veľa kníh. Rada čítam aj poéziu. Bestsellery ako Dan Brown, tie ma nudia. A takisto veľmi nemusím ženské romány.

12) Čo rada robíte vo voľnom čase? EP: Som veľmi akčný typ. Chodím do kina, sledujem na DVD nové filmy, chodím na koncerty, sledujem napríklad operu, mám rada tanec, balet, spoločenské tance, sledujem všetky majstrovstvá sveta. Kedysi som tancovala a pre mňa je tento šport absolútne fascinujúci. Mám kamarátov výtvarníkov, sochárov, chodím na vernisáže ich výstav. Výtvarné umenie ma baví, navštevujem aj zahraničné galérie. Mám chalupu, kde si čistím hlavu prácou v záhradke. Rada varím, upratujem… Chodievam aj do divadla, do Viedne, Prahy, Budapešti… Rada cestujem, chodím po pamiatkach. Zamilovala som si Paríž, Budapešť, Viedeň, Prahu, pamiatky v Grécku, Chorvátsku… Rada spoznávam nové miesta a kultúry.

13) K Vašim 50. narodeninám ste od divadla a šéfdramaturga Svetozára Sprušanského dostali vlastnú one woman show – hru Skok z výšky. Čo máte spoločné s hlavnou postavou a naopak, v čom je úplne iná ako vy? EP: Mám s ňou spoločné, že má 50 rokov, ako ja. Písala to žena, ktorá ma veľmi podobný pohľad na svet ako ja. Veľa vecí hovorím za seba cez jej slová. V mnohom jej rozumiem a ona rozumie mne, nejaké svoje zážitky som si aj napísala do textu. Pre ženy je táto hra určite veľmi zaujímavá.

14) Spomínaná hra je Vašou prvou skúsenosťou s interaktivitou. Ako vnímate túto hru teraz po premiére? EP: Sama som prekvapená, ako to funguje a musím sa priznať, že ma to baví. Samozrejme, s množstvom pribúdajúcich repríz to dúfam bude lepšie a lepšie. Trochu je problém s ochotou ľudí prijať rolu, ale tí, čo sa odvážia, sú nadšení. V Poľsku si dokonca za možnosť účinkovať aj priplácajú k vstupenke a chodia na predstavenie viackrát, aby si mohli zahrať rôzne postavy. Slováci sú trochu ostýchaví, ale dúfam, že sa osmelia. Naozaj nejde o život ?.

15) Máte nejaký životný cieľ, ktorý by ste chceli dosiahnuť? EP: Som plánovací typ, ale žijem zo dňa na deň. Nemám veľké plány, ciele len také malé. Vždy večer si všetko premyslím, naplánujem, čo urobím druhý deň. A potom si to zhodnotím, pochválim sa… Budem sa snažiť robiť to, čo mám. Ak niečo príde, budem rada, ak niečo nepríde, prežijem to. Budem si robiť malé radosti, ktoré robia človeka šťastným. K životu patrí aj smútok a ani môj život nebol len prechádzkou ružovou záhradou, zažila som aj bolesti, sklamania, tragédie… Mám šťastie, že mám svojich rodičov, mám 82 ročného otca, 76 ročnú mamu, ktorých neskutočne milujem, aj keď žijú v Košiciach. Keď to takto hodnotím, myslím si, že som mala super život, ale musím si zaklopať, aby sa niečo nestalo.

Foto: súkromný archív E. Pavlíkovej a archív DAB