Kňaz za mixážnym pultom

Čím ste chceli byť ako dieťa? Čo vás zaujímalo najviac? Neviem, či si na toto pamätám celkom presne, ale keďže som vyrastal v malej dedinke na Záhorí, tak vtedy tie priority boli podmienené prostredím. Pamätám si, že som veľmi chcel byť traktoristom a v lete kombajnistom :-). Kňaza vo mne potom neskôr videli skôr iní, keďže som chodieval často do kostola a bol som miništrantom.

Kedy ste sa rozhodli pre povolanie kňaza? Prečo vás práve takáto práca zaujala? To rozhodnutie prišlo tak definitívne na gymnáziu. Jednak to bolo spôsobené tým, že som sa dostal do partie spolužiakov, ktorí boli veriaci a keďže bol vtedy socializmus, tak to bolo také tajomné a lákavé, postaviť sa na druhú stranu tej pomyselnej barikády. Spomínam si, že sme s kamarátmi mali také dohovorené signály. Keď sme si napríklad chceli dať vedieť, či v piatok večer pôjdeme do kostola na omšu, tak sme hovorili o schôdzi. Chodiť na rozličné schôdze sa vtedy považovalo za normálne :-). Druhý moment prišiel po roku 1989, po nežnej revolúcii, kedy sa situácia zrazu otočila o 180 stupňov. Zo „schôdzí“ sa stali už nielen omše, ale aj rozličné iné aktivity. Na škole sa zrazu začalo vyučovať náboženstvo a zo stien sa stratili obrazy súdruhov. Patrím k ročníkom, ktoré išli do kňazstva s nadšením, že chceme meniť svet k lepšiemu. Tak sme to videli. Boli to silné porevolučné ročníky. Potom prišlo postupne k vytriezveniu. Dnes už si uvedomujem, že meniť svet je síce pekný ideál, ale také jednoduché to nie je. Pochopil som, že meniť môžem jedine seba a svoj vzťah k svetu.

V ktorých farnostiach ste pôsobili? Ako kaplán som v roku 1997 začínal v Piešťanoch. Tam som prežil dva pekné roky. Bolo to prostredie, kde kňaza brali úplne normálne a tešili sa nielen vtedy, keď ich niečo oslovilo z kázne, ale aj vtedy, keď som s nimi zašiel na pivo či na tanečný večer do kúpeľov. Potom prišlo druhé kaplánske miesto, na ktoré mám tiež pekné spomienky – bola to Bratislavská Rača. Tam ma obohacovali najmä rôzne stretnutia so študentmi či s inými skupinami. Z Bratislavy som potom prišiel do Hlohovca. To bol pre mňa trochu šok. Tu bol prístup ľudí diametrálne odlišný. Asi to bolo spôsobené aj tým, že Hlohovec oproti Piešťanom alebo Bratislave bol oveľa uzavretejší do seba. Po bezstarostných kaplánskych rokoch prišla prvá farnosť a tou bolo Veľké Zálužie pri Nitre. Tu som prežil pekných 5 rokov. Mám na tie roky tiež veľmi pekné spomienky a priznám sa, keď som musel odtiaľ odchádzať, tak som s tým vnútorne nebol zmierený. Pripadalo mi to veľmi skoro. V Komjaticiach som už štyri roky. Je to veľká farnosť. S mojím príchodom sem neobsadili post kaplána, takže som musel a priznám sa, nebolo to jednoduché, robiť reorganizáciu systému. Ľudia mi často pripomenuli a dali najavo, že za „pána dekana to bolo inak“. Bolo to pre mňa dosť frustrujúce. Teraz sa situácia zmenila, vo farnosti sme dvaja kňazi a službu si podelíme, takže sa dajú robiť aj mnohé iné aktivity, ktoré sa predtým z časového hľadiska nedali zvládať.

Kedy ste začali pracovať v rádiu a ako to celé vzniklo? Oslovili vás alebo ste prišli s ponukou vy? Bolo to niekedy pred Vianocami roku 2006, keď ma oslovil Peťo Gecík, či by som nechcel urobiť pre jedno nitrianske rádio nejaký krátky príhovor, ktorý by sa odvysielal v sviatočnej atmosfére na Štedrý večer. Túto ponuku som prijal. V rádiu potom vznikla myšlienka, či by sa niečo náboženské nedalo robiť aj pravidelne. Vedenie tomu bolo naklonené a tak sme niekedy tuším v novembri 2007 začali spolu s Peťom Gecíkom robiť taký polhodinový program, v ktorom sa Peťo robil tým nechápavým a ja som mu odpovedal na rozličné otázky, ktoré sa dotýkali života, náboženstva, kultúry. Program sme nazvali Spiritus Maxus, čo vyznieva aj slávnostne aj vtipne a vystihuje podstatu jeho obsahu. Od začiatku mi bolo jasné, že nechcem robiť nejaké naivné sväté rečičky na témy, ktoré aj tak nikoho nezaujímajú. Hneď od začiatku sme si povedali, že to bude taký nenáboženský pohľad na náboženské otázky. Na Vianoce 2007 sme začali robiť aj live verziu tohto programu vo večerných hodinách. Najprv v sobotu večer a potom v nedeľu. Do vysielania sme si volali kolegov z rádia, rozličných hostí a pod. Niektoré témy boli také zaujímavé, že sme nevedeli ukončiť diskusiu ani po troch hodinách vysielania. To bolo obdobie, ktoré ma veľmi obohatilo. Keď Peťo Gecík odišiel z rádia, ostal som na program sám a nutne sa musela zmeniť koncepcia. Spiritus Maxus zostal takou polhodinovou úvahou prepletenou pesničkami, kde sa zaoberám aktuálnymi cirkevno – spoločenskými témami a úvahou nad biblickými textami konkrétnej nedele či sviatku. Večerná lajfka sa zmenila na program s názvom Pánu Bohu chrbtom a je zameraná na náboženstvá a rozličné filozofické smery, o ich predstavenie a priblíženie poslucháčovi. Ale radšej som mal tie debaty v dvojici a s nejakými zaujímavými hosťami. Názov programu som si vybral preto, lebo ma oslovila myšlienka nemeckého teológa, Ota Hermana Pescha, ktorý hovorí, že ak chceme pozerať do slnka, tak nič neuvidíme, lebo nás oslepí. Lepšie je pozerať sa na svet zaliaty lúčmi slnečného svetla. Tak isto je to aj s Bohom, keď mu chceme porozumieť, je lepšie otočiť sa mu chrbtom a vnímať svet jeho očami.

Čo vás na práci v rádiu baví? Najviac asi tá kreativita, ktorú človek, ak má na to dosť chuti, môže rozvinúť. Veľmi sa teším, keď prídu maily, telefonáty, kde sa mi ľudia poďakujú za to, že mohli nejakej náročnej téme porozumieť preto, lebo sa mi ju podarilo poľudštiť a tak ju priblížiť poslucháčovi. Toto ma nesmierne baví, napĺňa a posúva ďalej. Ono totiž nie je jednoduché každý týždeň pripraviť 15 minútový text, aby mal hlavu aj pätu, aby bol zaujímavý a aktuálny. Dá mi to vždy zopár hodín práce. Rádiu som vďačný za mnohých skvelých a zaujímavých ľudí, ktorých som vďaka nemu mohol spoznať. Aj toto ma obohatilo a posunulo.

Máte ešte nejaký nesplnený sen, ktorý by ste si chceli splniť? :-) Každý človek, najmä mladý, sníva a to je dobré. Aj ja som mal veľa snov. Z mnohých som už vytriezvel a to je tiež dobré. Sú aj také sny, ktoré si človek nosí v srdci a tie mu pomáhajú napredovať, dávajú veciam zmysel. Aj ja mám také sny a tie aj zostávajú mojimi snami. Čo sa veľkých snov týka, je dôležité, aby ich človek nesníval sám, lebo len vtedy sa môžu stať skutočnosťou. Použijem myšlienky veľkého švajčiarsko-nemeckého teológa našej doby, Hansa Künga. Sny sú preludy, píše Küng. Ale dodáva, sú aj sny, ktoré sa raz splnia, a keby sme ich nesnívali, nesplnia sa nikdy. Sen takého M. Luthera Kinga sa splnil po 45 rokoch, keď čierny muž vstúpil do Bieleho domu ako prezident USA. „Keď sníva človek sám, zostane to len snom. Keď však snívame spoločne, potom sa naše sny stanú skutočnosťou.“ Mojím veľkým snom je, aby moja cirkev bola pre ľudí inšpiráciou, nie dôvodom znechutenia a odporu. Snívam o tom, že bude mať svoje meno, svoju prirodzenú autoritu, ktorá bude prameniť z hlbokej ľudskosti a z nádeje Ježišovho posolstva, ktoré ponúka. To pôjde len vtedy, keď sa v nej o svedectvo nádeje budeme aj usilovať, keď zákony a dogmy podriadime evanjeliu, láske. O tomto snívam a som presvedčený, že to je tá najsprávnejšia cesta: rozumieť svetu a človeku v dnešnom svete a ponúknuť mu nádej. Verím, že raz sa tento môj sen splní, lebo ho nesnívam sám. Možno sa toho nedožijem, ale verím, že sa raz splní, resp. že aj po mne ho budú snívať mnohí ďalší.

Foto: súkromný archív Štefana Vícena