Hlavný doručovateľ

**Prah tohto tisícročia prekročil s nami aj Juraj Balogh. Pred dvanástimi rokmi vyšiel z väzenia v Banskej Bystrici a opäť sa z neho stal človek, vychutnávajúci si slobodu. **

„Väzenie ma naučilo veľa. Od spôsobu života vo vnútri závisí, kam sa človek dostane a čo dostane,“ rozrozprával sa Juraj. Vidieť na ňom, že si musel v živote, a najmä vo väzení, prejsť všeličím. Z čŕt jeho tváre badať smútok a v očiach zhasli plamienky , ktoré som videla pri prvom stretnutí pred Domom charity sv. Rafaela. „Ja som tam pracoval. Zarábal som si ako iní väzni a peniaze som posielal domov,“ spomína. Juraj si vo väzení odsedel dosť rokov na to, aby vedel, že sa tam už nechce vrátiť. Mal rodinu, deti, bol finančne zabezpečený. Čo mu viac chýbalo? Nič. Len niekedy si človek nevie povedať – a dosť!

Doma som bol ako med Juraj je rodený Novozámčan, ktorý bol ešte pred pár rokmi podnikateľom. Evidentne sa mu darilo. No ako sa vraví, čert nikdy nespí a v prípade Juraja to platilo dvakrát. Naozaj nezaspal. Mal rozbehnutú firmu, peňazí bolo nadostač. Prišiel deň D a Juraj upísal svoju dušu diablovi. No lož máva krátke nohy a staré slovenské príslovie sa opäť potvrdilo.// „Stratil som rodinu. Manželku a tri deti, ktoré sú dnes už veľké, ale neudržujeme žiadne kontakty,“ vraví so smútkom v hlase Juraj. Vidieť na ňom, že rodina mu chýba. No osud to zariadil inak a so životom na ulici sa zmieril. „Viete, nebol som dobrým človekom, čo sa týkalo podnikania, ale doma som bol ako med. Čo som videl manželke na očiach, to som aj urobil,“// kútiky úst sa podvihli do zasneného úsmevu.

Na Nitru nedá dopustiť Práve rok 2000 sa stal pre Juraja osudným a naznačil mu cestu, po ktorej kráča dodnes. Po vyslobodení spoza múrov väznice smerovali jeho kroky k tete do dediny blízko Nových Zámkov. Párkrát navštívil svoju nevlastnú sestru v Karlových Varoch. „Jej manžel je dobráčisko od kosti. Má vlastnú firmu a vždy mi dal nejakú prácu, aby som si mohol privyrobiť,“ hovorí Juraj. Jeho túlavé topánky ho zaniesli do Talianska, Holandska, pobudol aj na Slovensku a v jeho rebríčku najobľúbenejších miest patrí významné miesto i Maďarsku, konkrétne Budapešti. Tu tiež predával časopis podobný Notabene. V preklade z maďarčiny sa nazýva Bez strechy. „Páčilo sa mi v Budapešti. Ľudia bez domova boli súdržnejší a nikto nerozlišoval, či ste alebo nie ste cudzinec,“ hovorí Juraj. Ako som vyrozumela z jeho slov, pozná každý kút Budapešti, ale na Nitru nedá dopustiť. „Jeden, dva mesiace sa dá vydržať na jednom mieste, ale potom si sám v duchu poviem – choď ďalej. Neobsedím, ale Nitra má neskutočné čaro,“ priznáva Juraj.
Ďalší deň, ktorý rozhodol, že Juraj je obyvateľom Domu charity sv. Rafaela bola nezhoda medzi ním a jeho známymi v Nitre. „Bolo to 6. januára 2011. Býval som u známych v Nitre. Odložil som si u nich peniaze, ktoré som si predtým zarobil ako záhradkár v Bratislave,“ opisuje Juraj. Hovorí, že im pomáhal aj finančne, ale s džbánom sa chodí po vodu dovtedy, pokým sa nerozbije. „Pohádali sme sa, pretože moje uložené peniaze sa akoby mávnutím čarovného prútika vytratili,“ spomína Juraj. Takže jeho kroky smerovali práve na charitu.

Autor: Anna Gurovičová