Tip na knihu: Príbeh dvojičiek, ktoré prežili Mengeleho experimenty
Píše sa rok 1944 a do koncentračného tábora Osvienčim prichádzajú židovské dvojčatá Perla a Staša s matkou a so starým otcom. Dostanú sa do rúk neslávne známeho doktora Mengeleho, „anjela smrti“, ktorý na nich a na ostatných dvojčatách vykonáva neľudské experimenty.
Mischling je pútavý a mimoriadne ľudský príbeh. Kniha vychádza v edícii Odeon, ktorá prináša kvalitné čítanie, zvučné mená, najslávnejšie príbehy a nadčasový dizajn obálok. Autorka v knihe bez zbytočného sentimentu a v plnej nahote zobrazuje krutosť nacistického režimu. Perla po čase zmizne a Staša žije nádejou, že predsa len ostáva nažive.
Vytiahol nás von, obrátil si nás k sebe a potom chrbtom jednu
k druhej, aby si nás mohol dobre pozrieť.
„Usmejte sa!“ prikázal.
Prečo sme ten príkaz poslúchli? Asi kvôli mame. Kvôli nej sme sa usmiali.
Primkýnala sa k zajdovej ruke, na tvári sa jej zračila panika a po čele jej
stekali dve kvapky potu. Od chvíle, čo sme nastúpili do dobytčiaka,
vyhýbala som sa pohľadu na ňu. Namiesto toho som sa dívala na maky, ktoré
kreslila, sústreďovala som sa na ich krehké tváre. Nemohla som však
nevidieť, ako sa zmenila – pekná, no ustavične akoby ospanlivá
polovičná vdova, jej osobnosť sa kamsi prepadala. Kedysi dokonale upravená,
no teraz zničená, na lícach prach, golier ovisnutý. V kútikoch úst,
ktoré si ustráchane hrýzla, jej sedeli matné drahokamy krvi.
„Sú mischlinge?“ spýtal sa doktor. „Tie žlté vlasy!“
Mama si siahla na tmavé kučery, akoby sa hanbila za ich krásu, a pokrútila
hlavou.
V plnej nahote tu vystupuje krutosť nacistického tábora, dozorcov, no aj
vzájomná pomoc medzi väzňami. Osvienčim napokon oslobodzuje Červená
armáda, väzni sú slobodní, putujú zničeným Poľskom, ale aj na tejto
ceste na nich striehnu nástrahy, pri ktorých ide o život.
Osudy oboch sestier tak môžeme sledovať aj po skončení vojny, keď sa
v povojnovom Poľsku snažia nájsť jedna druhú.
„Mischling je jedna z najtrýznivejších, najsilnejších a najnápaditejších kníh tohto roka,“ povedal o knihe Anntohy Doerr, ktorý dostal Pulitzerovu cenu za príbeh Svetlo, ktoré nevidíme.
Mischling sa stal najlepšou knihou mesiaca september 2016 na Amazone. „Mischling je paradox: je to nádherný román o najohavnejších činoch ľudstva,“ dodáva Anthony Doerr.
Začítajte sa do novinky Mischling:
Prvá časť
Staša
1. kapitola
Svet po svete
Stvorili nás ako jedno. Moje dvojča Perlu a mňa. Alebo aby som bola
presná, Perlu stvorili a ja som sa od nej odkrojila. Perla vtisla svoj reliéf
do maternice a ja som jej podpis napodobnila. Osem mesiacov sme sa vznášali
v amniotickom snežení, dve ružové rukavičky na futre našej mamy. Nevedela
som si predstaviť nič nádhernejšie ako maternicu, o ktorú sme sa delili,
no keď boli hotové slonovinové lešenia našich mozgov a slezina, Perla
chcela vidieť svet mimo nás. A s gurážou novorodenca z našej mamy
vyskočila.
Hoci sa narodila predčasne, bola rafinovaná nezbednica. Vravela som si, že je
to len jeden z jej kúskov. Vráti sa a vysmeje sa mi. No keď sa nevracala,
vyrazilo mi to dych. Zažili ste niekedy, že to lepšie z vás sa oddelí a
premiestni sa niekam do tajomnej vzdialenosti? Ak áno, som si istá, že si
uvedomujete nebezpečenstvá takého stavu. Keď som prišla o dych,
nasledovalo srdce a mozog zachvátila nepredstaviteľná horúčka. Vo svojej
embryonálnej ružovosti som stála pred touto pravdou – bez Perly sa stanem
odkrojkom, bezcennou vecou, človekom neschopným lásky. Preto som nasledovala
sestrin príklad a dovolila lekárovým rukám, aby ma vytrhol von, poplieskal a
podržal na svetle. Poznamenajme, že pri trhaní počas toho neželaného
prechodu som neplakala. Neplakala som ani vtedy, keď rodičia nedbali na moje
želanie, aby aj mňa pomenovali Perla. Namiesto toho som sa stala Staša.
A keď sa piplačky okolo pôrodu skončili, vstúpili sme do sveta rodiny,
klavíra a kníh, do dní, ktoré omračovali krásou. Boli sme si také
podobné – stále sme púšťali z okna na dlažbové kocky mramorové
guľôčky a ďalekohľadmi sme pozorovali, ako sa kotúľajú dolu svahom,
chceli sme vidieť, až kam sa také oživené dostanú.
Ale skončil sa aj tento svet, svet oplývajúci úžasom. Väčšina svetov sa
skončí.
Musím vám však povedať jedno – spoznali sme ešte jeden svet. Ten nás
vraj sformoval najväčšmi. Ale tí, čo tak hovoria, sa mýlia. Predbežne
vám poviem iba toľko, že do tohto sveta sme vstúpili v dvanástom roku
života, keď sme sa chúlili pri sebe vzadu v dobytčiaku. Tie štyri dni a
noci cesty sme prežili vďaka ľsti. Živili sme sa tak, že sme si hore-dolu
podávali cibuľu a olizovali jej žltú šupu. Zabávali sme sa hrou, ktorú
pre nás vymyslel zajd čiže starý otec, hrou nazvanou Klasifikácia živých
tvorov. V tejto šaráde jeden opísal živočícha a ostatní museli uhádnuť
druh, rod, čeľaď a tak ďalej až k všeobjímajúcej nádhere ríše.
V dobytčiaku sme takto prebrali množstvo živočíchov, zaradili sme všetko
od medveďa po slimáka a zasa späť – je dôležité, zdôrazňoval zajd
vysmädnutým chrapľavým hlasom, aby sme zorganizovali vesmír podľa našich
najlepších, až priveľmi ľudských schopností –, a keď dobytčiak
konečne zastal, prestala som so svojou šarádou aj ja. Pamätám si to
takto – práve som presviedčala Perlu, že som améba. Možno som opisovala
iného živočícha a ako na amébu sa pamätám zrejme preto, lebo v tej
chvíli som sa cítila strašne maličká, strašne priehľadná a strašne
krehká. Ale naisto to neviem.
Už-už som chcela priznať, že som prehrala, no tu sa odsunuli dvere
dobytčiaka. Svetlo nás tak ohromilo, že nám na dlážku vypadla cibuľa,
kotúľala sa po rampe, páchnuci, dopoly zjedený mesiac a pristála pri
nohách dozorcu. Predstavujem si, že sa zatváril zhnusene, ale do tváre som
mu nevidela – na nose si držal vreckovku, rozkýchal sa a prestal, keď
dvihol nad našu cibuľu čižmu a vrhol na ten malý mesiac zatmenie. Drvil ho
a my sme videli, ako cibuľa plače, jej trpké slzy sa menili na kašu. Nato
opäť zaujal svoj postoj a my sme skočili do útočiska zajdovho veličizného
kabáta. Hoci sme zajda ako úkryt už dávno prerástli, strach nás zmenšil,
v záhyboch kabáta sme sa pri jeho vychudnutom tele schúlili a z nášho
starého otca sa takto stala hrudkovitá postava s mnohými nohami. V tom
úkryte sme žmurkali. Potom sa ozval zvuk – dupot, šuchot – a rovno pred
nami stáli dozorcove čižmy.
„Čo si to za hmyz?“ spýtal sa dozorca zajda a poklopal palicou všetky
dievčenské nohy, ktoré vytŕčali spod kabáta. Štípali nás od toho
kolená. Potom udrel po nohách aj zajda. „Šesť nôh? Si pavúk?“
Bolo jasné, že dozorca sa v živočíšnej ríši vôbec nevyzná. Už sa
dopustil chyby. No zajd nepokladal za potrebné povedať, že pavúky nie sú
hmyz. Nás vždy s chuťou, spevavo opravoval, chcel, aby vo všetkom panoval
poriadok. No tu – tu bolo nebezpečné prejaviť dôvernú znalosť tvorov,
ktoré lezú alebo sú pokladané za nižšie, lebo by mu vyhodili na oči, že
má s nimi veľa spoločného. Z nášho starého otca sme nemohli urobiť
hmyz.
„Niečo som sa pýtal,“ naliehal dozorca a znova nás palicou poklopal po
nohách. „Aký druh?“
Zajd mu po nemecky uviedol fakty: volá sa Tadeusz Zamorski. Má
šesťdesiatpäť rokov. Je poľský Žid. A pri tom skončil, akoby tým
povedal všetko.
Chceli sme pokračovať zaňho, chceli sme to dopovedať: zajd bol profesor
biológie. Celé desaťročia učil tento predmet na univerzitách, ale vyznal
sa aj v mnohých iných veciach. Keď ste chceli vedieť, akú štruktúru má
báseň, stačilo sa spýtať jeho. Keď ste chceli vedieť, ako chodiť na
rukách alebo nájsť hviezdu, ukázal vám to. Raz sme s ním videli dúhu,
ktorá bola iba červená, videli sme, ako sa strie ponad kopec a more, a on na
jej pamiatku často pripíjal. Na tú neznesiteľnú krásu! Oči mal pri tom
plné sĺz. Prípitky mal tak rád, že ich prednášal hocikedy, takmer pri
každej príležitosti. Na ranné plávanie! Na lipy pri bráne!
A v posledných rokoch bol jeho najčastejším prípitkom tento: Na deň,
keď sa vráti môj syn, živý a nezmenený! No čo ako by sme boli chceli,
nič z toho sme dozorcovi nepovedali – zadrhlo sa nám to v hrdlách a do
očí nám vhŕkli slzy z úmrtia tej cibule. Slzíme od nej, vraveli sme si,
nie je to nič iné, a slzy sme si zotreli, aby sme cez diery v zajdovom
kabáte videli, čo sa deje.
V okrúhlych okienkach tých trhlín bolo päť postáv: traja malí chlapci,
ich mama a muž v bielom plášti, ktorý stál s perom v ruke nad malou
knižočkou. Zaujali nás chlapci – ešte nikdy sme nevideli trojčatá.
V Lodži boli ešte jedny dvojčatá dievčatá, ale trojica, to bolo niečo
z kníh. Hoci na nás ich počet zapôsobil, hodnotili sme ich podľa toho, ako
sa na seba podobajú. Všetci traja mali rovnaké tmavé kučery a oči,
rovnaké chudé telá, ale každý sa tváril inak – jeden škúlil do slnka
a ostatní dvaja sa mračili a ich tváre dostali rovnakú podobu, len keď im
ten v bielom plášti podával do dlane cukríky. Mama trojčiat bola iná ako
mamy v dobytčiaku – nepokoj dobre skrývala, stála nehybne ako zastavené
hodiny. Jednu ruku držala nad hlavami synov v akomsi neprestajnom
váhaní – akoby mala pocit, že nemá právo dotknúť sa ich. Muž
v bielom však zaujímal iný postoj.
Bola to hrozivá postava, čierne ligotavé čižmy a rovnako ligotavé tmavé
vlasy, rukávy také široké, že keď dvihol ruku, látka dolu sa zvlnila a
vyzerala ako kus oblohy. Bol pekný ako filmový herec so sklonom
k dramatickosti. Na tvári sa mu zreteľne črtal prívetivý výraz, akoby
chcel dať všetkým okolo najavo, že má mimoriadne dobré úmysly.
On a mama si vymieňali slová. Vyzeralo to, že sú príjemné, hoci
väčšinou hovoril ten muž. Radi by sme boli ten rozhovor počuli, ale hádam
stačilo, keď sme videli, čo sa stalo potom – mama prešla rukami po
tmavých mračnách vlasov trojčiat, obrátila sa a chlapcov nechala pri
mužovi v bielom plášti.
Je to doktor, povedala, keď odchádzala trocha neistým krokom. Nič sa vám
nestane, ubezpečila ich, a už sa neobzrela.