Sociálny štát?
Jedným z hlavných záväzkov, ktoré má štát voči svojim občanom, je postarať sa o také potreby, ktoré nie je schopný zabezpečiť trh. M.Friedman by určite za takúto potrebu považoval najmä vyplácanie dôchodkov. Predsa, keď človek pracuje celý život, p
Pani Jolanka pravidelne stáva neďaleko Mestského úradu. V rukách drží ruženec a kelímok, opiera sa o barle. Či prší, sneží, v lete i zime.. „Od detstva som pracovala na družstve. No takto som si veru svoju starobu nepredstavovala. Z dôchodku si zaplatím podnájom, kúpim potraviny, no na lieky mi už neostáva..preto som tu.“ Pri predstave, že táto 79 ročná žena stáva na chodníku celé dni, aby si mohla zaobstarať pre svoj život nevyhnutné lieky, mi prechádzajú zimomriavky po tele! Vyťahujem posledné tri eurá z peňaženky a prispievam do pohárika. Potreba pomôcť sa zväčšuje vo chvíli, keď mi so slzami v očiach, roztraseným hlasom prezrádza, že ju pani u ktorej býva, bije! „Preto nežobrem v Piešťanoch. Keby sa o tom dozvedela, možno by ma aj vyhodila. A kde by som potom išla?“ Babka Jolanka s nádhernými belasými očami, nemá deti, ani muža. Nemá nikoho, kto by jej mohol pomôcť. Tak sa zdá, že ani štát nepomáha. „Tento rok mi zvýšili dôchodok o 2 eurá.“ Neuveriteľné dve eurá! „Modlím sa za ľudí, aby sa mali radi, aby boli k sebe dobrí.“ Z tváre jej žiari láska. Nikoho neobviňuje, nikomu nepraje nič zlé. Mesto a kompetentní o Jolanke vedia. Prisľúbili pomoc. Určite budem prípad tejto osamotenej ženy pozorne sledovať. Ak ju necháme bez pomoci, zaprieme všetko, čo má niečo spoločné so zmyslom slova „ľudskosť“. Pán premiér sa bije do hrude a bojuje za prototyp sociálneho štátu, aby sa ľudia nemuseli báť, keďže trh je „nedokonalý“. Znárodňujeme, predávame emisie za „výhodnú“ cenu pochybným spoločnostiam, rušíme zdravotné poisťovne, vytvárame monopol na pravdu. Ale kde je tá pravda?