Sme religiózni?
Viera je súčasťou ľudskej spoločnosti od jej počiatkov. Ako je to v súčasnosti? Sú Nitrania veriaci? Štatistiky uvádzajú, že sú. Ľudia sa hlásia k jednotlivým cirkvám, no sú jej aktívnou súčasťou? To je otázne.
Viera sa dedí. Faktom ostáva, že veriaci rodičia privádzajú svoje deti k viere v oveľa väčšej miere než tí, ktorí svoje vierovyznanie nepokladajú za príliš dôležité. Vštepovanie určitých zásad aj prostredníctvom vycibrovania svedomia vytvára hodnoty, ktoré ostávajú človeku prirodzené po celý zvyšok života. Hlboko veriaci ľudia bývajú často pokorní a nápomocní. Žiaľ existujú aj veriaci zaslepení svojou vierou natoľko, že všetko ostatné je pre nich menej dôležité. Takáto cesta je nešťastnou voľbou a nie je ani dobrým príkladom pre mladých, ktorí čoraz viac považujú vieru za niečo dogmatické, v dnešnej dobe nepotrebné. Čo teda privádza ľudí do kostolov? Kríza! V čase krízy je človek náchylný na utiekanie sa k Bohu. Keď zisťuje, že nie všetko môže svojim konaním ovplyvniť, prosí vyššie sily o pomoc. Aj dnes máme určitú podobu krízu. Mnohí ju pociťujú vo veľkej miere, lebo riešia existenčné problémy. Pán Karol, aj keď žije na hranici biedy, neprosí o peniaze, či zlepšenie svojej situácie.“ Som spokojní, aj keď nič materiálne nevlastním. Mám však niečo oveľa cennejšie. Lásku a nádej, ktorú mi dodáva práve viera.“ Keď som sa ho opýtala, či chodí načerpávať energiu do kostola, odpovedal, že často, aj keď nie na omše. „Chodievam do kostola, keď je prázdny. Nikto ma nevyrušuje, môžem sa sústrediť na modlitby.“ Veľa z nás je veriacich len príležitostne, či účelovo. No Cirkev má v svojich radách aj stálych a aktívnych členov. „Už nás nie je toľko ako kedysi“: hovorí pani Zuzana zo speváckeho zboru. „Ľudí treba nanovo lákať do kostolov, aby neostali prázdne, keď staršia generácia vymrie.“ Nech je to tak, či onak, plné kostoly ešte nie sú zárukou „lepšej“, či „väčšej“ viery. Dôležitá je hlavne tolerancia a empatia ľudského rodu voči sebe samému.
