Policajtka Zuzka: Niektorí muži mi vyčítajú bezcitnosť

Čo Vás priviedlo k tejto práci? Na dráhu mestskej policajtky ma priviedla túžba splnenia si detského sna motivovaného sledovaním televíznych krimi seriálov z obdobia puberty ako Linda, Dempsey a Makepeacová… samozrejme so ženskými hrdinkami. Keď ma aj po rokoch, neopúšťalo pretrvávajúce nutkanie stať sa policajtkou, rozhodla som sa, že sa nepoddám pochybnostiam a strachu z neúspechu a skúsim to! Bolo to pre mňa dôležité rozhodnutie, lebo som sama sebe dala šancu a zamedzila tomu, by som si niekedy vyčítala málo odvahy na splnenie sna. Neskôr som si uvedomila, že k tejto práci ma pritiahla aj zvedavosť spoznať stránku kriminality a „ulice“ aj z tej druhej strany, keďže som vyštudovala špeciálne vychovávateľstvo pre deti a mládež s poruchami učenia a správania.

Mali ste pred nástupom do zboru iné zamestnanie? Ešte počas štúdia na VŠ v Bratislave, a potom aj rok po jeho ukončení, som pracovala v občianskom združení ako streetworkerka – terénna sociálna pracovníčka s osobami pracujúcimi v pouličnom sex – biznise, s injekčnými užívateľmi drog a v nízkoprahovom klube pre deti a mládež zo sociálne málo podnetného prostredia.

Viete, ako vás vnímali mužskí kolegovia, poprípade aké je to teraz? Na to, ako ma vnímajú kolegovia a aké boli ich prvé dojmy po mojom príchode na MsP, by bolo najlepšie sa opýtať ich. Našťastie som nebola prvá žena na mestskej polícií v Nitre, takže som prišla do prostredia, kde už čisto mužský kolektív prijímal (alebo sa učil prijímať) ženské kolegyne. Myslím, že na začiatku bol náš vzájomný vzťah o očakávaniach, možno aj obavách zo zvládnutia vzájomnej spolupráce, zrejme aj pocit nedôvery, že by sa nízke žieňa s výzorom usmievajúceho sa dievčatka, mohlo stať ich oporou na ulici pri ostrejších situáciách. V zásade som nekonfliktný typ človeka, čo mi s nadobudnutými skúsenosťami v práci a s chuťou sa vzdelávať, hľadať odpovede na problematické otázky, pomohlo včleniť sa do kolektívu a nájsť si v ňom svoje miesto. Aj keď sa nájdu kolegovia, ktorí otvorene povedia, že by so mnou ako ženou do istých situácií radšej nešli alebo isto nepôjdu, počas spoločnej služby ma nekritizujú za moje nedostatky, skôr sa snažia podporiť. Určite sa nájdu aj situácie, keď si celkom nerozumieme a padnú aj ostrejšie slová, no v takejto práci sa tomu niekedy nedá vyhnúť.

Aké máte skúsenosti s vnímaním občanov Vás ako ženy-policajtky? Je to rôznorodé. Najmä ženy hovoria o rešpekte a obdive, mnohé sa pýtajú na strach a nebezpečenstvo. Nájdu sa muži, ktorí si myslia, že s úsmevom a komplimentom to budú mať ľahšie ako pri rozhovore s kolegom. Niektorí muži zase apelujú na city a vyčítajú mi bezcitnosť ženy, ak ho sankcionujem. Keď vidia, že neuspejú so žiadnou taktikou, občas zvyknú poznamenať: „Opäť sa potvrdilo, že ženy v radoch polície sú prísnejšie ako muži.“ Ak si chce policajtka získať rešpekt, musí byť rázna a zdatná v argumentácií pri riešení problémových situácií. Prevažne sa však stretávam s ľuďmi, ktorí nás vnímajú ako policajta, teda osobu, ktorá ho ide pre porušenie zákona riešiť a je im jedno, či je to muž lebo žena.

Čo Vám prináša dobrý pocit z práce? Každý deň, keď som okrem pokuty za priestupok, pomohla niekomu pomôcť vyriešiť problém, je pre mňa dobrým dňom. Keď mi občan poďakuje, kaď na ňom vidno, že si váži, čo som pre neho urobila, keď sa dozviem, že moja snaha prispela k tomu, aby sa zamedzilo k zhoršovaniu medziľudských vzťahov, to všetko mi dáva dobrý pocit z odvedenej práce a zmysel mojej profesii. Raz mi jeden kolega povedal, že mám pracovať tak, aby som si nič z toho, čo urobím, doma nevyčítala a urobila počas každej služby jeden dobrý skutok. Takto sa snažím odvtedy pracovať a to sú tie momenty, ktoré prevážia aj nepríjemné pocity v každodennej prá­ci.

Aké je podľa Vás poslanie mestskej polície (ak vynecháme definíciu zo zákona)? Osobne vnímam význam mestskej polície aj v tom, že jej príslušníci vo výkone, t.j. v uliciach mesta, sú „osobami prvého kontaktu“ s občanmi, od ktorých čerpajú aktuálne informácie (často sú prvými, komu sa ľudia posťažujú) o ich problémoch, o závadách v meste, o nebezpečenstvách číhajúcich na ľudí na každom kroku. Sú teda aj zdrojom cenných informácií, spojovacími článkami medzi ľuďmi a inštitúciami a v mimoriadnych situáciách opornými bodmi v bezradných situáciách pre občanov.

Zažila ste počas služby niečo zaujímavé, čo stojí za spomenutie? Pri práci z ľuďmi človek zažije veľa dobrého, na čo rád spomína aj toho zlého, na čo sa snaží zabudnúť. Zvláštne príjemný zážitok som zažila ešte v prvom roku na MsP, keď sa mi prišiel jeden občan ospravedlniť do budovy mestskej polície s kyticou kvetov za nevhodné správanie sa voči mne, keď som ho pár dní predtým riešila za dopravný priestupok.

A negatívne? Pocítila ste aj nebezpečenstvo na vlastnej koži? Počas svojej práce som nezažila situáciu, keď som cítila hrozbu nebezpečenstva v zmysle ohrozenia zdravia či života. Nepríjemný pocit, keď neviem, ako sa situácia vyvinie, mávam častejšie, no skôr je to obava podmienená predstavami ako skutočnosť. Každá situácia na ulici sa môže zvrtnúť na nebezpečnú, stačí nevhodné slovo, gesto a človeka, s ktorým sa rozprávam, môže vytočiť do zúrivosti. Snažím sa preto dôsledne skúmať, akú reakciu vyvolali moje slová a vyriešiť každú situáciu čo najpokojnejšie, aj keď výsledok často nie je v mojich rukách.

A čo na Vašu prácu hovorí rodina, priatelia? Moje povolanie rodina a priatelia rešpektujú, často si ma doberajú s policajnými vtipmi a občas sa na mňa obrátia s prosbou o odbornú radu. V širšej rodine nie som sama v policajnej profesii, takže mám morálnu podporu v boji proti uštipačným poznámkam.

UPOZORNENIE: Všetky príslušníčky MsP v Nitre si želali nezverejňovať fotky z profesionálneho ani súkromného života, na fotkách sa síce nachádzajú práve ony, želali si však určitú anonymitu.