Spomienka na kardinála Migazziho: V testamente myslel aj na Moravce
V nedeľu 14. apríla si svet pripomenul 210. výročie smrti Krištofa kardinála Migazziho. Urobili to aj Zlaté Moravce, lebo s kardinálom ich mnohé spája. Ako to už býva, po tak dlhom čase sa na niektoré fakty z jeho života zabudlo, a tak nám ich osviežil regionálny historik Marián Tomajko.
*20.10.1714 †14.4.1803
Spomienka sa konala presne v deň 210. výročia smrti viedenského kardinála Migazziho. Bolo to 14. apríla 1803 čo sa ukončila jeho životná púť, preto na deň presne sa vo farskom kostole konala spomienka na tohto pre Zlaté Moravce významného človeka.
Cirkevný hodnostár Krištof Bartolomej Anton Migazzi, kardinál, vacovský biskup, viedenský arcibiskup a majoritný pán Zlatých Moraviec významne zasiahol do vývoja mesta svojou stavebnou činnosťou a urobil si tu svoje letné sídlo.
„V roku 1779 po vymretí zlatomoravského rodu Paluškovcov, kúpou od eráru získal panstvo Zlaté Moravce kardinál Migazzi. Ríšske knieža, vacovský biskup a viedenský kardinál – prímas, kardinál Krištof Migazzi dal v roku 1785 farský chrám sv. Michala archanjela od základov prestavať. Svedčí o tom tabuľa na priečelí chrámu a pamätná doska vo svätyni. Kostol vyzdobil vzácnymi obrazmi. Migazzi postavil aj kostol v susednej dedine v Martine nad Žitavou,“ hovorí znalec dejín zlatomoravského regiónu Marián Tomajko.
Aj budovu kaštieľa, pôvodne renesančnú z roku 1630, dal Krištof Migazzi, viedenský kardinál a arcibiskup prestavať. Jeho erb je na prednom štíte kaštieľa.
Kaštieľ predstavuje významnú historickú profánnu stavbu v meste, ktoré bolo v období jeho existencie sídlom Tekovskej župy. V súčasnosti je sídlom mestského múzea Zlaté Moravce, ktoré spravuje Ponitrianske múzeum v Nitre.
Osobný erb na priečelí kaštieľa
Na priečelí kaštieľa sa dodnes nachádza reliéf zobrazujúci erb rodiny Migazzi pod červeným kardinálskym klobúkom s pätnástimi zlatými uzlami na pravej aj ľavej strane a okolo štítu je zobrazená modro-zlatá reťaz nositeľa rádu sv. Štefana pozostávajúca z iniciál SS (sv. Štefan) a MT (Mária Terézia).
Bol aj vyslancom cisárovnej Márie Terézie u španielskeho kráľa Ferdinanda VI. a pápežským legátom. Prežil štyroch pápežov a piatich cisárov.
„Kardinál Migazzi mal vážne rozpory s cisárom Jozefom II., lebo panovník zasahoval do riadenia cirkvi v monarchii. Určoval koľko má byť na oltári sviec, ako sa majú pochovávať zosnulí. A aj to, že sa nemajú dávať do rakiev, ale do vriec posypaných nehaseným vápnom, aby čím skôr zotleli. Obmedzoval sviatky, rušil kláštory a cirkev chcel podriadiť štátu,“ rozpráva Marián Tomajko.
„Mal aj dobré nápady, no väčšinou neboli zrealizované. Vládol 10 rokov, pred smrťou mnohé zo svojich opatrení odvolal.“ „Cisár ťažko ustupoval pripomienkam kardinála. Napriek rozporom si ho vysoko vážil a prejavoval mu patričnú úctu. Kardinál zas nikdy cisára neodsudzoval a nekritizoval neprimeraným spôsobom na verejnosti,“ hovorí historik.
Počas 23 rokov v čase letných mesiacov pravidelne navštevoval mesto, tu aj úradoval, vydával obežníky a nariadenia.
V testamente myslel aj na Moravce
„1. januára 1793, teda 10 rokov pred svojou smrťou, dal kardinál Migazzi spísať svoj testament. V testamente sa nachádza aj to, komu má panstvo pripadnúť. Ak cisár nepovolí jeho pochovanie v Dóme sv. Štefana vo Viedni, tak si žiada byť pochovaný v Zlatých Moravciach. Určil, koľko omší sa má v zlatomoravskom kostole konať na jeho účel. Predmety v inventári kaštieľa a drahými kameňmi zdobený kríž rádu sv. Štefana, ktorý mu darovala Mária Terézia, sa majú dediť v rodine vždy na prvorodeného potomka. Dózu na tabak s portrétom Márie Terézie odkazuje svojej „milovanej neteri“ (manželke jeho prasynovca Krištofa Vincenta Antona – grófke Alojzii, rodenej Thürheimovej) a určil aj vykonávateľov závetu,“ dodáva Tomajko.
Zomrel 14. apríla 1803 v 89. roku života na náhlu mozgovú príhodu. Pôsobil 52 rokov ako biskup a 46 rokov ako najväčší cirkevný hodnostár Viedne. Pochovaný je v Dóme sv. Štefana vo Viedni.
V skratke
Marián Tomajko: Gróf z Wallu a Sonnethurmu sa narodil 20. 10. 1714 v Triente ako syn Vincenta Migazziho a jeho manželky barónky Barbary de Prato Segunsana. Mal dvoch bratov a sestru. Ako mladík bol prijatý medzi pážatá arcibiskupa kardinála Lamberga v Pasau. Strednú školu absolvoval v Triente a Insbrucku. V roku 1732 študoval teológiu v Ríme na kolégiu Germanicum – Hungaricum. Z Ríma sa vrátil ako doktor teológie a filozofie. Za kňaza bol vysvätený 7. 4. 1738, za kanonika bol vymenovaný v Brixene a Olomouci. Cisár Karol VI. ho vymenoval za audítora pri Rota – Romana za nemecko – rímsku ríšu. Dňa 10. 10. 1751 bol konsekrovaný za biskupa. V r. 1752 ho Mária Terézia vymenovala za vyslanca španielskemu kráľovi Ferdinandovi VI. V r. 1751 ho pápež vymenoval za pomocného biskupa Mechelu (Belgicko). V r. 1756 ho Mária Terézia vymenovala za biskupa vo Vacove, ale už 18. apríla 1757 ho vymenovala za arcibiskupa vo Viedni. Arcibiskupom bol do r. 1803 a pápež Klement XIII. ho 23. novembra 1761 vymenoval za kardinála.
Autor: Anna Mondočková
