Topoľčiansky gynekológ a pôrodník Milan Trizma: Časy lekárov s typickým „ďalší prosím!“ sú dávno preč!

Desiatky rokov sa venuje jednému z najúžasnejších zázrakov – vzniku života a privádzaniu detí na tento svet. Gynekológ a pôrodník, ktorý stojí za tisíckami pôrodov v našom meste nám prezradil ako si spomína na svoje začiatky, aký názor má na našu nemocnicu a ako je to s vekom prvorodičiek v našom meste.

Čo vás priviedlo ku štúdiu medicíny?

Od malička som bol dosť choré dieťa, mama pracovala ako okresná detská sestra a tak som v nemocnici trávil dosť času, nielen ako malý pacient, ale aj ako „ tichý pozorovateľ“, keď som si často písal úlohy v maminej kancelárii. Učil som sa ľahko a dobre, napriek tomu, že som mal obrovské množstvo záujmov hlavne okolo puberty, robil som všetky možné športy, bavilo ma kreslenie, literatúra, ba dokonca aj poézia, chodil som na klavír, ale keď som nastúpil na gymnázium, už som to mal jasné, že medicína bude mojim osudom.

Prečo ste si zvolili za svoj odbor práve gynekológiu?

Dobrá otázka. Nejako to vyplynulo zo situácie a trochu aj šťastia, ale predovšetkým to bola práca, povedal by som na „druhej strane života“. Internisti či chirurgovia vracajú do života chorých pacientov, vracajú im zdravie. Ale stáť pri zrode život, starať sa o to, aby sa nový život vytvoril, bolo pre mňa ako mladého lekára, tak úžasné, že to rozhodnutie nebolo ťažké.

Ako spomínate na svoje začiatky?

Mal som tak trochu šťastie, pretože som začínal na chirurgii pod vedením neuveriteľného človeka a skvelého primára dr. Kotlebu, neskôr som pracoval na internom oddelení, ktoré viedol primár Švec. Práve vtedy sa otvoril nový pavilón gynekológie a pôrodnice, ktorý v tom čase mal na dnešnú dobu neuveriteľných temer 90 lôžok (viedol ho primár Neumann). Tam som pochopil, že tento odbor je mimoriadne náročný nielen na vedomosti, ale i na fyzickú kondíciu a o psychickej náročnosti ani nehovorím. Kto nezažil problémy, ktoré môžu vzniknúť, nie z minúty na minútu, ale rádovo v sekundách pri pôrodnom lôžku, ten nevie čo to pôrodnica je!

Koľko rokov už teda fungujete v súkromnom sektore?

Je to osem rokov, do tejto sféry som prešiel v roku ešte v roku 2006.

Neľutujete toto rozhodnutie?

Dnes už rozhodne nie. Predsa len, odišiel som z nemocničného prostredia, ktorému som obetoval vyše dvadsať rokov života. Začínal som takpovediac na zelenej lúke, čiže s minimom klientely. Musím povedať, že bez pomoci mojej manželky, by sa mi začiatky v súkromnom sektore znášali oveľa horšie.

Dá sa spočítať koľko pôrodov máte za sebou?

Tak to ste ma zaskočili, nikdy som to nerátal, ale za tých takmer tridsať rokov praxe to pôjde určite aj s cisárskymi rezmi cez 2 tisícky a možno aj viac. Boli dni, keď 5–6 pôrodov za deň bolo bežné, raz v službe s kolegom sme mali až 12.

Počas svojej praxe ste zažili aj nejaké kuriózne prípady, ako napríklad pôrod trojičiek?

Ale iste, zažil som aj pôrod trojičiek, aj takých o ktorých sme si mysleli, že sú dvojičky – ultrazvuk v tom čase nebol bežne dostupný. Nezabudnem na pani v rokoch, ktorá prišla s bolesťami v podbrušku s tým, že nám tvrdila, že má strašný zápal a vykľul sa z toho pôrod!

Práca lekára je náročná, ale určite krásna. Čo je na nej najviac náročné a čo najviac krásne?

Náročnosť je predovšetkým vedieť niesť zodpovednosť za každý svoj čin, napísaný recept, pohyb skalpelom a možno i každé slovo ktoré vyslovíte pri pacientovi. To všetko vyplýva z vašej erudície, stálom vzdelávaní, sledovaní najnovších trendov, potom aj prístupe k pacientovi, pretože ten v okamihu choroby zveruje, a to by som chcel zdôrazniť, s absolútnou dôverou do vašich rúk to najcennejšie čo má – zdravie a život. A pôrodnica je o to náročnejšia, že tam sa jedná o dvoch ľudí naraz.

No a čo je najkrajšie? Nuž, či je to doriešenie nejakej „boliestky“, cez nekomplikovanú operáciu a pooperačný priebeh, cez plač nového života na pôrodnej sále, až po doslova záchranu života pri nejakej komplikácii. Naučil som sa tešiť z každej novej tehotnej na ambulancii, zvlášť u tých žien, ktoré mali problémy s graviditou, z úspešného priebehu tehotnosti, alebo džavotu už malých drobcov, ktorí doprevádzajú maminu na poradňu.Väčšie či menšie čriepky radosti vytvárajú mozaiku úspešnej práce lekára. To je tá radosť, korú medicína prináša ako satisfakciu tvrdej a zodpovednej roboty.

Veľa pacientok vás obľubuje pre váš spôsob komunikácie, venujúc im vždy dostatok času..

K svojim pacientkam na ambulancii sa snažím byť láskavý, vždy ochotný pomôcť nielen receptom ale i slovom. Dnes sú dámy i dievčatá veľmi citlivé aj na spôsob komunikácie, prístup a ochotu – to všetko s im snažím dávať, pritom „remeselná medicínska zručnosť a vedomosti lekára“ sú absolútne samozrejmou a prirodzenou podmienkou. Pacientka musí doslova cítiť, že sa jej úprimne snažíte a viete pomôcť. Časy lekárov s typickým „ďalší prosím!“ sú dávno preč.

Aký vek je podľa Vás dnes priemerný pri zakladaní rodiny?

V minulosti to boli jednoznačne mladšie vekové kategórie, zhruba okolo 20 až 23 rokov. Dnes sa ten vek blíži aj k 30-tke. Zmenu vidím aj v zmýšľaní mamičiek, inštitúcia manželstva je často nahrádzaná otvoreným nepapierovým zväzkom. Mladí ľudia sa nechcú viazať ani v tejto rovine.

Ste aj lekárom, ktorý je známy pre svoje bohaté vedomosti ohľadne byliniek, rastlín a výživových doplnkov. Využívate tieto poznatky aj v praxi?

V prvom rade treba zdôrazniť , že tieto veci, by mali byť formou prevencie a až sekundárne ako pomoc pri liečbe. Samozrejme, keď viem, že tá a tá bylinka je vhodná na to a to, nemám problém poradiť,, aby pacientka skúsila aj túto možnosť. Prečo by som mal 16-ročnej slečne predpísať na bolestivú či nepravidelnú menštruáciu hormóny, pokým nevyskúšala napríklad rôzne prírodné produkty. Pritom viem, že veľmi často to postačuje.

Aký je váš pohľad na mestskú nemocnicu v našom meste? Čo myslíte, aký osud ju čaká?

Hovorí sa, že keď nedokážeš ovplyvniť niektoré veci, treba zmeniť uhol pohľadu a tak som z nemocnice po 23 rokoch odišiel do privátneho sektora, pretože som jednoducho nedokázal akceptovať niektoré veci čo sa tam diali. Z podobných dôvodov odišlo veľa mladších kolegov do iných miest alebo do zahraničia. Vznikla generačná diera, ktorá sa v nemocnici dosť ťažko zaceľuje. Nemocnici chýbajú nielen doktori v strednom veku, ale aj sestričky a iný personál. Ďalším problémom je, že ekonomické ukazovatele sa stali alfou a omegou zdravotníckej starostlivosti. Ale donekonečna sa šetriť a škrtať nedá, či už je to na personáli, alebo dostupných materiáloch či liekoch. Sú určité medze, ktoré sa pacientovi ťažko vysvetľujú, no pacienta to v momente, keď má problém nezaujíma. On potrebuje staroslivosť a spokojnú sestru či lekára pri sebe. Pacient v konečnom dôsledku veľmi ľahko stráca dôveru v zariadenie a tá sa potom ťažko a hlavne dlho prinavracia.

Za mňa však môžem povedať, že našej nemocnici a teda i ľuďom v nej verím, veď v konečnom dôsledku aj ja sám som nie jednoduchú operáciu pred pár rokmi absolvoval práve tu. Personál si zaslúži absolutórium. Nemocnicu tvoria totiž lekári, sestry, laboranti, ošetrovatelia, tí sú tu stále. Sú vždy tam, kde majú byť.

Čo by ste robili ak nie gynekológiu, máte nejaký detský sen?

To naozaj neviem povedať. Zrejme by som skončil buď pri psychológii, alebo možno pri umení. Z detských snov som už asi vyrástol, ale mám rodinu, tri vydarené deti, slušné zdravie, prácu čo ma napĺňa, skvelé pacientky …

Ako relaxujete vo svojom voľnom čase?

Ak sa naskytne chvíľa voľna, tak si rád „čistím“ hlavu na bicykli prípadne chodím plávať, mám rád dobrú kvalitnú hudbu či literatúru. No a teraz sme pekne zrekonštruovali rodinný dom, kde mám aj ambulanciu, takže o hoby mám postarané pri udržiavaní okolia.

Foto: Juraj Štreicher