Dajte si chlebíček! Neodmysliteľné pohostenie patrí na oslavy a naše stoly sto rokov
Keďže sme boli jeden národ, český chlebíček môžeme právom nazývať aj slovenskou klasikou. Jeho rôzne podoby patria neodmysliteľne na naše stoly už storočie!
Návštevy, rodinné i spoločenské oslavy, sviatky či jednoducho príležitosti, keď chladnička zíva prázdnotou. Ba dokonca i občas „nudné“ tlačové konferencie spestria novinárom chutné chlebíčky.
Prežil obe svetové vojny, zasýtil vojenských veliteľov a prekonal mnohé búrlivé historické obdobia. Nič však chlebíčku neubralo na chuti. Hoci v mnohých krajinách existujú jeho iné verzie, ktoré sú typické pre danú krajinu, ten náš „česko-slovenský“ oslávil nedávno sto rokov! Kde má pôvod táto na pohľad obyčajná chuťovka korene? Historiek je niekoľko.
Hladný Napoleon?
Jedna z verzií sa pripisuje priamo najvýznamnejšej postave z histórie, samotnému Napoleonovi. Ten vraj počas vojenských výprav nemal čas na jedlo a uprednostňoval studenú a rýchlu kuchyňu. Patril však k vyberaným labužníkom a chcel vedieť, čo sa ukrýva v sendvičoch.
Čítajte aj: VIDEO: Coca-Cola mení veľkosť. Jej zloženie však teší aj čističov toaliet
Kusy pečiva si preto dával servírovať „otvorené“ s oblohou. Aj preto sa im po anglicky hovorí open sandwich. Takto servírované pečivo teda možno pokladať za akýsi základ obložených chlebíčkov. Podobné chúťky mal údajne aj švédsky vojvodca Karol XII, ktorý dával prednosť takpovediac studenej strave.
Lord Sandwich
Keď už sme pri sendviči, vedeli ste, po kom je pomenovaný? Po lordovi z Veľkej Británie, ktorý prepadol hazardu! A keďže ho nikto nemohol vyrušovať a on nerád odchádzal od rozohranej partičky, keď bol hladný, nech si priniesť dva kusy chleba, medzi ktorými bol vložený plátok pečeného mäsa.
Tento štýl servírovania sa veľmi rýchlo rozšíril zo šľachtických kruhov až k obyčajným ľuďom. Nevedomky tak vznikol gastronomický fenomén, ktorý prežil dodnes.
Smer – Praha
Z Anglicka k nám „doplávali“ chlebíčky cez Nemecko. No ani vtedy ešte nemožno hovoriť o verzii, akú poznáme dnes. Na kuse chleba bola iba jedna príloha. Pražania však začali v tomto smere experimentovať a vymýšľať rôzne variácie, aby ich mohli dať na pulty lahôdok.
Dejiny klasického chlebíčka sa píšu na začiatku 20. storočia a k ich vzniku viedla takpovediac náhoda. Na svedomí ho majú lahôdkari Štěpánka a Jan Paukertoví. V ich lahôdkarstve maľoval interiér maliar Jan Skramlík, ktorý zrejme nerád strácal čas jedením.
"Vždy vravel: Ja to chcem na dva-trikrát do pusy. Tak vykrojili z chleba obrys chlebíčka. No a potom niekto navrhol, aby sa to predávalo,“ uviedol pre Český rozhlas dedič Paukertovho lahôdkarstva Richard Švec. Mimochodom, predajňa vznikla v roku 1916 a fungovala do minulého roka, čiže takmer sto rokov!
Tajomstvo chlebíčka
Aj keď názvom hovoríme o chlebíčku, jeho pravosť spočíva v bielom vekovom type chleba. Historik stravovania Martin Franc v rozhovore pre respekt.cz uviedol, že prvý český chlebíček bol s antipastou a sardelovým očkom. Variácie obloženia sa menili v závislosti od spoločenskej a ekonomickej situácie.
Čítajte aj: Miazga zo smreku nám osviežuje dych takmer 170 rokov! Aká je minulosť žuvačky?
"Po druhej svetovej vojne sa rozšírilo používanie majonézy, keďže sa začala vyrábať priemyselne. Stála sa teda lacnejšou a dostupnejšou. Ani ďalšie suroviny už neboli exkluzívne, ako to bolo v medzivojnovom období. Vajíčka, ktoré sú najdôležitejšou ingredienciou, sa začiatkom 50. rokov používali málo, pretože to bol nedostatkový tovar,“ uviedol historik.
Čo domácnosť, to iné prevedenie. Základ ale ostáva: vajíčka, majonéza, šunka prípadne saláma. Verziou sú salámové, šunkové, lososové, s treskou, kyslou uhorkou alebo kápiou. Ozdobené postrúhaným syrom. A hoci moderní vyznávači diét a foodblogeri vymýšľajú rôzne nízkokalorické varianty, klasika je klasika!
Zdroj: internet, ilustračné foto
