Ohromujúce úspechy doma i vo svete

„Ručné práce boli od malička moje hobby, začínala som s nimi ešte v škôlke,“ spomína si pani Eva a dopĺňa, že neskôr učila pliesť aj mamy svojich spolužiakov. Eva Vilímová stratila zrak v dôsledku choroby vo svojich tridsiatich rokoch, je prakticky nevidiaca, to znamená, že rozozná svetlo a tmu, tiene, detaily však nevidí. V pätnástich rokoch ochorela a postupne zostala odkázaná na vozík, zrazu zostala na lôžku, nemohla čítať, chodiť, nudila sa. „Bolo to pre mňa strašné, postupne som sa začala preorientovávať na hmat, vedela som si to, čo som držala predstaviť, bolo to jednoduchšie, ale samozrejme, išlo to pomaly. Presne 11. júna 1992 som vstúpila do Únie nevidiacich, čo bol veľký zlom v mojom živote. Začala som znovu žiť, odvtedy začalo do môjho života prúdiť svetlo nádeje a povzbudenie v podobe zvukových kníh a časopisov. Učila som sa Braillove písmo, mala som oveľa bohatší život,“ //hovorí pani Vilímová. Skromná pani Eva mala pocit, že to musí organizácii nejako vrátiť. Začala sa opäť intenzívnejšie venovať ručným prácam, robila výstavky. Dokonca vďaka nej vznikol katalóg s popismi k ručným prácam, ktorý mal slúžiť všetkým nevidiacim na Slovensku. //„Keď v organizácii zistili, čo dokážem, už bol len krôčik k tomu, aby sme u nás založili 19.1. 1995 krúžok šikovných rúk – v januári sme teda oslávili 15. narodeniny,“ //presne si pamätá pani Eva. Od roku 1995 sa teda každý pondelok záujemkyne stretávali a plietli, háčkovali… Pri práci si ženy pospevovali a tak na pôde krúžku šikovných rúk RADKA vznikol aj recitačno-spevácky krúžok RADOSŤ. Okrem nich funguje v Stredisku integračných aktivít aj krúžok RELAX. A prečo má krúžok šikovných rúk práve názov RADKA? //„Meno sme si dali až pri desiatom výročí. RADKA je spojenie viacerých slov – rad= radosť, ale aj rada (poradiť si), KA =každému. RADKA teda prináša radosť a rady každému, kto žije v tme a sám si neporadí,“ vysvetľuje Eva Vilímová.

Abilympiáda je súťažná prehliadka pracovných schopností a zručností zdravotne postihnutých. Jej názov vznikol zložením slov Olympics of abilities, teda Olympiáda schopností. Cieľom súťaží je dokázať zdravému obyvateľstvu, že postihnutý človek môže byť rovnocenným partnerom pri vykonávaní pracovnej činnosti. Nezáleží na druhu postihnutia, ale na výsledkoch práce. V jednotlivých súťažiach sa stretávajú ľudia s rôznym postihom. Filozofiou abilympiád je ukázať, že aj ťažko postihnutí môžu konkurovať zdravím. Preto sa pri hodnotení neprihliada na postihnutie. Na Slovensku sa prvá abilympiáda uskutočnila v roku 1994. Pani Vilímová sa jej prvýkrát zúčastnila v roku 1996 a hneď vyhrala prvé miesta, odvtedy nevynechala ani jeden ročník. Keďže na Slovensku sa abilympiáda nekoná každý rok, v októbri 2010 by mal byť jej 10. ročník. Celkovo má pani Eva na konte pätnásť prvých miest a dve druhé miesta. Okrem celoslovenskej abilympiády sa pani Eva zúčastňuje aj tej medzinárodnej. V roku 2000 sa konala medzinárodná abilympiáda prvýkrát na európskom kontinente – v Prahe, kde pani Eva získala zlatú medailu z pletenia a dve bronzové za háčkovanie a ozdobovanie kraslíc. O tri roky neskôr v Indii obsadila 2. miesto s pletením a 3. miesto s háčkovaním. V roku 2007 v Japonsku prvýkrát nezískala žiadne ocenenie. Z mimoázijských krajín však ocenili tretím miestom len jednu ženu z Považskej Bystrice, ostatné ocenenia zostali v Ázii. „Veľmi ma to mrzelo, z víťazstva síce okrem diplomu a medaily nemáme nič, ale ten dobrý pocit mi nič nenahradí. Navyše, moje umiestnenie je aj akousi vďakou pre sponzorov, ktorí ma podporili, vďaka nim som sa tam dostala a určite aj ich to hreje, že nevyhodili svoje peniažky zbytočne,“ hovorí pani Eva. Eva Vilímová si najviac cení druhé miesto z pletenia v Indii. Prečo? „Bolo to zavádzajúce. Vopred nám posielajú propozície, čo sa bude robiť na súťaži, snažím sa to približne natrénovať, rozpočítať si očká, aj rýchlosť mať v prstoch. Prišli mi teda propozície, že sa bude pliesť čiapka, nejako mi to však nesedelo, tak som si vyžiadala propozície v origináli, popis v angličtine. Dala som si ho preložiť a v skutočnosti to mala byť detská súprava, trénovala som aj tú. Prišli sme tam, háčkovanie som už mala za sebou (3. miesto, pozn. autorky) a deň pred pletením so dostala horúčku, tráviace problémy, myslela som, že na súťaž ani nenastúpim. Dokonca som sa dozvedela, že sa nebude pliesť ani súprava ani čiapka, ale pletené papuče. Ale vtedy som si spomenula na zástup ľudí, ktorí mi verili a pomohli mi dostať sa tam. Nastúpila som a získala druhé miesto,“ //hovorí pani Eva. Porotcovia na abilympiádach pozerajú na množstvo urobenej práce, keďže súťažiaci majú určený presný časový limit, a na kvalitu práce. Všetko musí byť presne podľa predlohy. Pani Eva je preto rada, ak sú porotcovia ústretoví a dovolia jej predlohu si ohmatať, aby si spočítala očká a vedela predstaviť vzor. V roku 2011 sa bude konať už 8. ročník medzinárodnej abilympiády v Kórei. Pani Eva by opäť rada šla reprezentovať našu krajinu. Znovu však potrebuje pomoc od sponzorov. Keďže potrebuje asistenta, nemôže cestovať sama. Dobrí ľudia sa však snáď nájdu a pani Eve do zbierky pribudnú aj ďalšie medaily. Ako ona hovorí: //„Robím to, čo dokážem a čo dokážem, chcem naučiť aj iných.“