Nitrianska rodáčka Viera Dubáčová: Z rómskych dievčat chce urobiť umelecké krajčírky

Divadelníčka Viera Dubačová sa narodila v Nitre, vyštudovala divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a pôsobí v Banskej Bystrici, kde v roku 1995 založila Divadlo z Pasáže, ktorého hercami sú ľudia s mentálnym postihnutím.

Rastislav Búgel
Ilustračný obrázok k článku Nitrianska rodáčka Viera Dubáčová: Z rómskych dievčat chce urobiť umelecké krajčírky
Zdroj: Dnes24.sk

Držiteľka Krištáľového krídla 2012 za filantropiu momentálne rozvíja neziskovú organizáciu Animus Apertus. Jej zámerom je vybudovať divadelnú krajčírsku dielňu a zamestnať rómske dievčatá, ktoré vyrastali v detskom domove. Porozprávala o tom v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

Začiatkom roka ste boli ocenená Krištáľovým krídlom za filantropiu. Aký má pre vás význam?

Každé ocenenie je pre človeka vnútornou satisfakciou. Ak to, čo robím, ľudia sledujú a má to ohlas, určite ma to teší. Na druhej strane ma to aj naštartuje ďalej hľadať a tvoriť. Ak vymyslím niečo, čo dáva zmysel aj pre spoločnosť, posúva ma to dopredu aj vnútorne. Tá cena akoby mi hovorila: „Áno Viera, toto naša spoločnosť potrebuje a ty môžeš týmto prispieť.“ Ocenenia sú dobré, pretože často sa stretávame aj s neúspechom, ktorý demotivuje, takže ocenenia nám potom znovu dávajú šancu.

S akým neúspechom sa stretávate?

Spoločnosť sa formuje a my sa snažíme vybudovať akúsi otvorenú občiansku spoločnosť. V posledných 20-tich rokoch to úzko súvisí s tým, ako ľudia vnímajú svoju participáciu na veciach verejných. Základné otázky sú: Ako môžem prispieť ku skvalitneniu života sebe a svojmu okoliu, aby táto krajina mala ľudskejší, otvorenejší charakter? Ako umelec tvorím umenie a kultúru, svojou tvorbou vypovedám o určitom stave spoločnosti. Niektoré veci kritizujem, na niektoré ľudské príbehy iba poukazujem. Hľadám príbehy, ktoré sú ťažšie ako tie zvyčajné. Dovedú ma k problémom, na ktoré ako umelec upozorňujem. Osoby, ktoré sú trochu iné – farbou pleti, zdravotným postihnutím alebo čímkoľvek – to naozaj majú v našej spoločnosti ťažšie. A rovnako iné je aj umenie, ktoré robím, komunitné umenie. Pracujem vždy s istou skupinou, komunitou ľudí, ktorá sa od väčšinovej spoločnosti niečím odlišuje. Takže, ak hovoríme o prekážkach, tak, ako má každý jednotlivec prekážku v spoločnosti, potom aj celá komunita má v sebe súbor prekážok, ktorý je súčtom jednotlivcov.

Ocenenie vnímate ako satisfakciu za pomoc iným, či za jej prepojenie s umením?

Vnímam to komplexne – za celú tvorbu, za všetko, čím som sa doteraz prezentovala. Vo svojom portfóliu mám založenie Divadla z Pasáže, dnes je to nezisková organizácia, mestské divadlo, má svojho riaditeľa, umeleckého šéfa, pri divadle existuje chránené bývanie, denný stacionár, herci sa vzdelávajú. Je to, vlastne, komplexné riešenie určitej problematiky. Na začiatku bolo umenie, umelecké dielo, jedna divadelná inscenácia, ktorá mala spoločnosti nastaviť zrkadlo. Keďže toto umenie bolo to, čo ma priťahovalo, stalo sa mi inšpirujúcim zdrojom a začala som sa mu venovať naplno.

Posledný rok rozbiehate projekt divadelná krajčírska dielňa s dievčatami rómskeho pôvodu z detských domovov v rámci neziskovej organizácie Animus Apertus. Môžete ho priblížiť?

S dievčatami som najprv robila divadelné workshopy, tam sme sa bližšie zoznámili. Adelka Tanková robila asistentku réžie v inscenácii Stoličky podľa Ionesca a v hre Ľuby Lesnej Téma Palach, ktoré sme realizovali v Záhrade – Centre nezávislej kultúry v Banskej Bystrici. Počas tejto spolupráce sme sa veľa rozprávali o dievčatách z domovov a o tom, ako by sa im dalo pomôcť. A začali sme hľadať možnosti, ako ich zamestnať… lenže po niekoľkomesačných snahách sme prišli na to, že nijako.

Prečo?

Pretože keď vyjdú z detských domovov, potrebujú mať akýsi dom na polceste alebo ďalší systém dovzdelávania, najmä o tom, čo je normálny život za bránami detského domova. A čo ich vonku čaká. Tak sme si vymysleli organizáciu Animus Apertus a začali uvažovať, ako urobiť z dievčat krajčírky. Tak Divadlu z Pasáže, ako aj iným neštátnym divadlám chýbajú divadelné dielne. „Adelka, a čo keby sme my vytvorili takú divadelnú umeleckú dielňu? Naučíte sa poriadne šiť,“ približovala som dievčatám svoju víziu. „Vycibríte sa v krajčírskom remesle a budete šiť divadelné kostýmy. Mohli by ste šiť aj normálnu konfekciu, hoci aj vankúše, prosto veci do bežného života. A pokúsime sa tým preraziť a urobiť nejaký biznis, aby vás to samo živilo a bavilo.“ No a takto to vzniklo. Napísali sme s Adelkou projekty, boli sme podporení Nadáciou Granvia a vďaka tomu rozbehli vzdelávanie. A veľmi nám pomáhajú aj ľudia z Nadácie Pontis. Dievčatá sa venujú každý deň komunikačným zručnostiam v rámci vzdelávacieho programu, anglickému jazyku, samotným krajčírskym zručnostiam či šperkárstvu.

Priniesla ich činnosť už aj výsledok, kostýmy pre nejakú inscenáciu?

Teraz vytvárame divadelnú inscenáciu Júlie z domu bez balkónu, ktorú s nimi režijne pripravuje Zuzka Galková, mladá režisérka z Bratislavy, a texty píše scenáristka Ľuba Lesná. Spolu s výtvarníčkou si budú dievčatá vyrábať a šiť kostýmy a keď budú hotové, pôjdeme s inscenáciou na turné. Budeme robiť osvetu o tom, čo znamená prežiť život v detskom domove a aké ťažké je postaviť sa na vlastné nohy. O tom je inscenácia. Okrem toho budú dievčatá prezentovať svoje kostýmy a robotu, takže, aj takto budeme zháňať zákazky.

Na akých ďalších projektoch pracujete?

S dôchodcami robím ďalšiu inscenáciu, Tajovského Statky – zmätky. Pokúsime sa s našimi úžasnými seniormi z Banskej Bystrice vytvoriť občianske združenie Samorasty – divadlo seniorov. Už sme spolu vytvorili inscenáciu Stoličky podľa Ionesca, mala neuveriteľný ohlas.

Spolupracujete s rómskymi dievčatami, mentálne postihnutými hercami, dôchodcami. Aké ďalšie skupiny v spoločnosti si ešte zaslúžia pozornosť?

Keď som v zahraničí, robím s utečencami. S ľuďmi, ktorí museli z rôznych dôvodov emigrovať, opustiť svoju krajinu, utiecť zo svojich domovov, často zanechať všetko pre nejakú vojnu alebo utláčanie z politických dôvodov. S týmito ľuďmi som robila, robím a verím, že ešte budem robiť. Sú to skupiny ľudí, s ktorými spolucítim a identifikujem sa s nimi. Počas celých 40 rokov bývalého režimu odišli státisíce ľudí zo Slovenska a svet bol voči nim veľkorysý. Myslím si, že je veľmi dôležité pomáhať, keď človek príde o strechu nad hlavou, keď musí v jednej ruke držať dieťa, v druhej nejakú igelitku a utekať z domu. Neviem, či si to vieme vôbec predstaviť.

S kým ešte spolupracujete?

Pracovala som so skupinou drogovo závislých. Pracovala som s pacientmi s psychickými poruchami, vytvorili sme krásnu inscenáciu Na konci jesene. Verím, že som si ani nespomenula na všetky skupiny, s ktorými som pracovala. Ale stále sa cítim, že som kdesi na ceste a všetko je ešte len predo mnou.

Nedá sa nespomenúť na Slovensku jediné svojho druhu Divadlo z Pasáže, ktoré ste založili v roku 1995. Ako vás napadlo zapojiť do divadelného života mentálne postihnutých ľudí?

Nápad robiť inscenáciu s mentálne postihnutými som mala už pred revolúciou. Stále som premýšľala, s kým a ako by som robila. Po revolúcii, keď sme robili prvý happening, sme ešte mali hnutie Hipopotamus, neziskové združenie. Spolu s touto skupinou sme vytvorili prvý živý betlehem v Banskej Bystrici – dali sme dokopy prvý veľký bystrický happening. Na ten betlehem som priviedla ľudí z Pohorelskej Maše – mentálne postihnutých ľudí. Ale s ústavom som začala komunikovať už predtým, pred revolúciou, pretože som sa s nimi stretávala u nás v divadle.

Prečo práve s nimi, čím vás títo ľudia oslovili?

Vnútrom. Prosto, zrazu mi to prišlo ako kontrapunkt k tej dobe po revolúcii. Ľudia začali veľmi inklinovať k tomu, aby si po všetkých tých rokoch strádania čo najviac dožičili… Všetci tí, čo žili na jednom bielom rožku od výplaty do výplaty, zrazu chceli vytŕčať, byť veľmi bohatí a mať sa okamžite dobre. Keď sme vtedy vraveli o konzume, netušili sme, čo nás čaká o 20 rokov.

A vy ste tou cestou nechceli ísť?

Ja som si hovorila, že sa zastavím. Prosto, zoberiem si ľudí, ktorí žijú zavretí v ústavoch. Už som to kdesi spomínala, že aj ja som sa za socializmu cítila zavretá ako v ústave a tiež sa pre mňa otvorili hranice, tiež som nevedela, čo si počnem s vlastnou slobodou. Vedela som len, že chcem tvoriť a robiť divadlo, to boli pre mňa veľmi dôležité veci. A ako to súviselo so slobodou? Sama sa môžem slobodne rozhodnúť, s kým a o čom budem tvoriť. A cez týchto hercov chcem povedať spoločnosti, že ak nebude mať svoj ľudský rozmer a nebude sa vyvíjať v jednote so svojím vnútrom – lebo to teraz v inscenácii používame, povedal to Lahola (Leopold Lahola, slovenský dramatik, prozaik, scenárista a režisér, tvorca existenciálne ladených divadelných hier o účinkoch vojenského násilia v ľudskom živote, red. pozn. ), že aj ľudskosť treba pestovať – tak sa tá spoločnosť nemôže vyvíjať v rovnováhe.

Roky spolupráce s týmito hercami musia v človeku niečo zanechať.

Dali mi úplne nový pohľad na svet. Otvorili nové obzory. V podstate, ja vždy vravím, že zdravý človek má neskutočne obmedzený pohľad. Napriek všetkému, je to zvláštne. A dali mi neskutočnú slobodu – vnútornú, ktorú majú. Naučili ma, v čom je ten ich hendikep – mentálne postihnutie.

V čom?

Možno si často nevedia rady s vecami, s ktorými si my hravo poradíme. Máte na ceste prekážku a obídete ju. Oni možno pred ňou zostanú stáť, chvejú sa a nevedia ju prekročiť, nevedia, čo je za ňou a majú milión pocitov. Vy viete, že za ňou je taký istý chodník a idete ďalej. V tomto prípade potrebujú pomoc od nás, aby sme na chvíľu zastali a pomohli im prekročiť tú prekážku. A my takisto. Ako keby sme stáli pred milión prekážkami, ktoré si sami vytvárame, a často nemá kto pri nás zastať a pomôcť nám prekročiť tú pomyselnú bariéru, ktorú som si v sebe sama vytvorila, ja zdravý človek. Takže, toto ma naučili, to bolo pre mňa veľmi dôležité. Oni mi umožnili, aby som im isté bariéry pomohla prekročiť a aj oni mne týmto recipročne pomohli prekročiť moje bariéry. Preto vravím, že terapia aj umenie sú obojstranné. Účinok mieri od mentálne postihnutých k zdravému divákovi a naopak.

Takže, pre návštevníka je predstavenie Divadla z Pasáže aj terapia.

Áno. Je to aj terapia pre hercov, ale je to rovnaká terapia aj pre diváka. To je tá neskutočná pridaná hodnota. Ste riaditeľkou medzinárodného divadelného festivalu Arteterapia konaného v Banskej Bystrici. Ako vznikol? Arteterapia je naša (Divadla z Pasáže, red. pozn. ) značka, tú sme vymysleli a je to medzinárodný festival komunitného umenia. Najskôr sme chceli hľadať nejaké inšpirácie z krajín Vyšehradskej štvorky a tam sme našli divadlo nevidiacich, videli sme tam divadlo, ktoré robí s drogovo závislými, v Čechách divadlo nepočujúcich, a takto sme si hľadali nejaké kontakty. Potom sme navštívili zahraničných partnerov v Belgicku, Holandsku, Škandinávii, Anglicku a už sa to začalo rozbiehať. Navštívili sme veľký medzinárodný festival komunitného umenia v Rotterdame a dostávalo to celé úplne iný charakter. Potom sme sa začali identifikovať, definovať a zistili sme, že to komunitné umenie je angažovaným umením, ktoré sa angažuje v prospech komunity, s ktorou a o ktorej to umenie vzniká.

Aké má festival miesto na kultúrnej scéne?

Tento festival vnímam aj ako príležitosť pre mladých umelcov, tvorcov konfrontovať sa v pracovných stretnutiach, na workshopoch, kolokviách o umení, jeho poslaní v budúcnosti, aj v súčasnej kríze. Aké je poslanie umenia v tom, čo nás čaká. Niekto vraví, že celosvetová kríza, ktorá nás prepadla, je okrem ekonomickej najmä morálna. A umenie reflektuje všetky tieto súvislosti. Okrem toho, vždy, keď je kríza, sú najviac zaťažené vrstvy, ktoré sú najchudobnejšie, postihnuté, iné. Čiže, môžem povedať, že kríza sa najmarkantnejšie prejavuje práve tu. A potom, samozrejme, u podnikateľov, ktorí zamestnávajú ľudí. Čo je svojím spôsobom v súčasnosti tiež komunita utláčaných. Arteterapia sa vyvinula v angažovaný festival, ktorý v spoločnosti kričí, je hlasom utláčaných. Na druhej strane oslovuje spoločnosť v regióne, spolupracujeme najmä s mládežou, školami. Čiže, pre nás je to veľmi dôležité.

Máte nesplnený sen v oblasti divadelnej, kultúrnej?

Jeden veľký nesplnený sen je postaviť naozaj umelecké centrum, otvorenú náruč pre tvoriacich ľudí od jedného do 150 rokov v Banskej Bystrici. V rámci ktorého by sme naozaj vytvorili malé umelecké mestečko ako také medzinárodné centrum nielen pre komunitné umenie. A ja verím, že veľké medzinárodné centrum pre otvorené umenie, pre všetkých, sa nám podarí vybudovať. Ktovie, možno nájdeme priestor na amfiteátri.

Banskobystrický amfiteáter bol ale zaradený do zoznamu neupotrebiteľného nehnuteľného majetku vhodného na odpredaj.

Všetko sa vyvíja a mňa teraz veľmi oslovila skupina mladých ľudí Umenie spája. Práve oni sa teraz začali zasadzovať za záchranu amfiteátra. Sama som poslankyňa, naozaj si myslím, že by sa mal amfiteáter vyradiť z neupotrebiteľného majetku. Myslím, že ich idea „zachráňme amfiteáter“ je hodná podpory a že Bystričania si zaslúžia mať takýto priestor. My nemôžeme všetko rozpredávať, už sme predali Dom kultúry, kino Urpín, Hviezdu, naozaj sme rozpredali, čo sa dalo. Takže, zachráňme aspoň toto. Je to priestor pre veľkú nádhernú umeleckú dedinu, ktorá nás môže reprezentovať. Lepší pozemok na stavbu takéhoto kultúrneho stánku nenájdeme.

Váš pohľad na súčasnú slovenskú kultúrnu scénu?

Tá kultúrna scéna je taká, ako Slovensko. Aká je naša história, náš vývoj. Nie je ani lepšia ani horšia, ale máme obrovský potenciál. Možno máme málo sebavedomia, možno to veľmi dobré je pozatvárané v rôznych lokalitách. Možno sa o tom málo hovorí. Snažím sa objavovať aj kolegov – umelcov, snažím sa pátrať po menách, ľuďoch, žijúcich, nežijúcich, po súčasníkoch. Pretože toto je naša veľmi smutná stránka, že my tým, že máme málo sebavedomia, potrebujeme dávať na povrch len také krikľavé veci, ktoré často nemajú takú umeleckú hodnotu a kvalitu, ako tie jemné, distingvované veci, ktoré nekričia na povrchu.

Čo máte na mysli?

My sa nejakého neznámeho umelca, ktorý urobil dobré divadelné predstavenie, umelca z nejakého, v úvodzovkách, vidieka, alebo výtvarníka, ktorý nemá meno, bojíme posúdiť, povedať, to je dobré, dajme to do národnej galérie. Nech tam ide robiť, pozvime ho, je dobrý. Ale nie, on sa niekde pri hraniciach s Poľskom bude trápiť, alebo nikto o ňom nebude vedieť, pokiaľ si nevytvorí meno. A potom povieme, aha, on je dobrý, a pritom 20 – 30 rokov sa trápil kdesi v ústraní.

Foto: www.divadlozpasaze.sk

Zdroj: TASR