Firická: V Žiline mám opäť radosť z volejbalu
Na jar tohto roku tréner volejbalistiek UKF Marek Henček avizoval zmeny v kádri. Niektoré hráčky to však aj napriek tomu prekvapilo. Na odchod jednej z nich, Evy Firickej, ktorá sa volejbalu venuje už 17 rokov, sme sa opýtali v našom rozhovore. Prizn
Za akých okolností a kedy presne si odišla z tímu UKF? V Nitre som mala všetko, školu, volejbal aj osobný život, odísť som neplánovala. Bola som na dovolenke v Španielsku, keď som si našla zmeškaný telefonát od môjho trénera. Myslela som si, že sa azda týkal mne vopred neavizovanej letnej prípravy na sezónu 2010/2011, keďže niektoré dievčatá o nej vedeli už v júni. Preto hneď, ako som sa dostala k mobilu, napísala som mu sms s otázkou, čo potreboval, no už sa mi viac neozval.
Dopočuli sme sa, že odišli viaceré hráčky, mali rovnaký dôvod? To je skôr otázka pre ne, nechcela by som sa vyjadrovať za druhých.
Prečo práve Žilina? Bola som v kontakte s viacerými klubmi, ale Žilina prišla s konkrétnou ponukou a tréner mi dal možnosť zahrať si na nahrávačskom poste. Kvôli zdravotným problémom s chrbticou, ale aj kvôli dlhodobým nezhodám s vedením v Nitre, kde som sa v tíme cítila trochu ako „persona non grata“, som po 17– tich rokoch z klubu, kde som volejbalovo vyrástla, definitívne odišla. Touto cestou by som sa však chcela poďakovať najmä trénerke Márie Andovej, ktorá ma nielen naučila hrať volejbal, ale dodala mi aj vieru nikdy sa nevzdávať aj v prípade, že sú všetky okolnosti hrajú proti vám. Moje srdce bude navždy patriť Nitričke, no momentálne bije „šošónskym taktom“.
**V poslednom zápase si nastúpila už za Žilinu proti svojmu bývalému teamu UKF. Aké bolo hrať proti tvojim bývalým spoluhráčkam? A ako vnímajú oni tvoj odchod? ** Na zápas sme sa veľmi tešili, tak dievčatá z UKF, ako aj my, bývalé hráčky tohto klubu (do Žiliny odišla aj Veronika Novotná, pozn. red.). V UKF sme boli výborný kolektív, stalo sa však to čo už dlho viselo vo vzduchu a postupne odišla polovica družstva (ak k tomu prirátame odchody aj počas predošlých dvoch sezón, odišla už kompletná 12-ka dievčat, pozn. red.). Keďže sme len radové hráčky, musíme rešpektovať rozhodnutia svojich trénerov a vyrovnať sa s danou situáciou, aj keď si s bývalými spoluhráčkami vzájomne veľmi chýbame. Osobne som bola veľmi motivovaná na zápas s UKF, bohužiaľ vyhrať sa nám nepodarilo, ale vyrovnaný zápas naznačil, že mladý žilinský tím nemusí mať v tejto sezóne skromné ciele. Väčšina mojich súčasných spoluhráčok má budúcnosť ešte len pred sebou, kedže dievčatá majú okolo 17 rokov. Verím, že tie veľké víťazstvá nás ešte len čakajú!
Ako teraz funguješ medzi Nitrou a Žilinou? V Nitre bývam zväčša tri dni v týždni, predsa len tu mám ešte školu a mojich najbližších. Ostatné dni trávim v Žiline. Cestovanie je naozaj náročné, ale do mesta pod Dubňom sa vždy teším ako malé dieťa, našla som tu stratenú chuť do volejbalu, ako aj úžasný kolektív a vedenie, ktoré má záujem pracovať na výkonnostnom raste každej hráčky, lavičku nevynímajúc. Som tu naozaj šťastná a svoje rozhodnutie neľutujem, pretože v novom tíme cítim podporu, akej sa mi v UKF zo strany vedenia nedostávalo. Keď som sa kedysi pýtala na možnosť hosťovania v inom tíme, bolo mi nepríjemne naznačené, že ako hráčka patrím „len do šatne“. Tak som teda prestúpila „len do šatne“ v Žiline a darí sa mi tam viac ako kedykoľvek predtým. Mimo iného i preto, že cítim veľkú podporu a dôveru zo strany vedenia a volejbal ma opäť robí šťastnou.
Foto: o.i. zápas Nitra – Žilina (9.10.2010), Eva Firická – hráčka s číslom 10
