Afrika je krajina protikladov
Len malá hŕstka slovenských fanúšikov mala to šťastie zúčastniť sa niektorého futbalového zápasu Slovenska na Majstrovstvách sveta v Afrike. Okrem iných k nim patrí aj Evka Firická, rodáčka z Nitry a známa hráčka volejbalového tímu UKF Nitra. Porozpr
1. Ako sa ti podarilo zúčastniť sa MS vo futbale 2010? Vďaka veľkej náhode a samozrejme vďaka mojej najlepšej kamarátke, ktorá vyhrala tento pobyt pre 2 osoby a spomenula si tým na mňa, športového nadšenca a zobrala ma tam zo sebou. Touto cestou by som ju chcela aj pozdraviť, Danku Zigovú!
2. Na ktorom zápase slovenskej reprezentácie si bola a aká bola atmosféra? V živote mávam väčšinou také šťastie, že keď ide moje lietadlo, ja trčím v zápche na diaľnici. Avšak asi sa to celé udialo pre tento okamih. Mala som to šťastie vidieť najlepší zápas samostatnej slovenskej futbalovej histórie. Bola som na zápase v Johannesburgu Slovensko – Taliansko, návšťevnosť 54 312 divákov. To hovorí za všetko. Ešte teraz mám zimomriavky.
3. Ako si prežívala náš úspech, resp. jednotlivé góly? Moje predzápasové predikcie boli, že Vittek nám to dnes vyhrá a že dáme 3 góly. Každý Slovák okolo mňa si myslel, aká som veľká optimistka, pritom ja to s optimizmom nezvyknem preháňať. Keď dal Vittek prvý gól (obr. 4), išla som vyskočiť z kože. Vďaka nemu sme vyhrali prvý polčas a ja som už vtedy verila, že toto naši chlapci už nepustia z rúk. Keď dali Taliani gól z offsajdu (vlastne dali ich dva), moja kamarátka Danka sa ma stále pýtala, či naozaj neplatí. Nechcela tomu uveriť, žeby toľko šťastia stálo pri nás. Ale Taliani, ktorí hromžili na rozhodcu a neskôr spínali ruky k nebu ju o tom presvedčili. Na štadióne sa zastavila časomiera na 90. minúte. Informovali nás, že sa bude nadstavovať ďalšie 4 minúty, ten čas však trval dlhšie ako v Poľsku, keď sme hrali o postup na MS. Navyše, keď sme netušili koľko ešte sekúnd ostáva dokonca zápasu, taliani stále pred našou bránou a rozhodca nie a nie odpískať koniec. To boli najhoršie muky celého môjho fanúšikovského života.
4. Bola si aj pri talianskych fanúšikoch? Sú takí temperamentní ako pri hádkach? Áno, Taliani tvorili 98% návštevníkov zápasu, ten zvyšok predstavoval iné národnosti a nás. Ovládam taliančinu, tak som si dovolila, také malé podpichnutie, kričala som„Slovacchia 1, Italia 0“ Ale „tifosi“ (pomenovanie talianskych fanúšikov, pozn. redaktora) boli pokojní a bez výtržností. Navyše po zápase sa s nami chceli fotografovať. Uznali, že sme boli lepším mužstvom. Kto by to bol pred štyrmi rokmi povedal…
5. Mohli ste sa stretnúť aj s futbalistami? Mali sme jednu možnosť, keď sme boli na návšteve hlavného mesta Juhoafrickej republiky, Pretorie. Ale bohužiaľ sme ju nevyužili, kvôli časovému sklzu. ** 6. Mala si možnosť prezrieť si aj JAR? Ako by si ju stručne charakterizovala?** Precestovali sme vnútrozemie krajiny. Nepoznám prímorské oblasti, aj keď som o nich veľa počula. Zažila som africké veľkomestá Pretoriu, Johannesburg, aj geto v Sowete, to bol veľmi silný zážitok. Je to krajina veľkých protikladov, na jednej strane vyspelá, na druhej strane veľmi chudobná. ** 7. Ako na teba pôsobili domáci obyvateliai? ** Juhoafričania ako ľudia sú najväčší optimisti azda na celej planéte, večne usmievaví, aj keď sa nie je prečo usmievať. Tých, čo som tam mala možnosť spoznať za môj krátky pobyt, boli skutočne ochotní, pracovití a kamarátski.
8. A čo prostredie? Príroda, mesto…? Ja som tam zažila zimné obdobie a keďže som bola vo vnútrozemí, bolo tam neuveriteľné sucho. V niektorých oblastiach JAR neprší aj pol roka! Takže scenéria na mňa pôsobila akosi fádne, avšak vidieť na vlastné oči v živej prírode všetkých hlavných predstaviteľov rozprávky Madagascar, to všetko napravilo. Mestá sú v Afrike naozaj metropolitné a bohužiaľ povestné aj vysokou kriminalitou. Architektúrou sa veľmi podobali na rôzne európske a americké veľkomestá.
9. Utkvel ti v pamäti nejaký silný zážitok? Štvrtok 24. júna 2010, cca 17:45 hod., Johannesburg. Slovenskí futbalisti boli v tom momente pre mňa majstrami sveta! Aj keď „len“ porazili majstrov sveta a postúpili ďalej do vyraďovacích bojov, na taký moment sa nezabúda…
Foto: Evka Firická
