Z technických príčin otvorené

Výstava „Z technických príčin otvorené“ prezentuje výber interaktívnych diel študentov vysokých škôl s výtvarným zameraním: Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (Klimešová, Štefančíková), Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici (Dzurňák, Valica) a Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach (Kačmár, Pišek, Sasák). Napriek tomu, že sa niektoré ateliéry na školách programovo venujú interaktívnej tvorbe, nestretáva sa táto forma umenia s výrazným záujmom odbornej verejnosti a galérií. Výstava chce upozorniť na umenie, ktoré má vďaka svojej otvorenej povahe potenciál osloviť široké spektrum divákov. Na konkrétnych príkladoch predstavujeme rôzne podoby interaktivity, zastúpené médiami ako projekcia, inštalácia či objekt. Návštevník je vytrhnutý z pasivity, aktívne sa zapája do výstavy, vďaka jeho interakcií diela nadobúdajú funkčnosť a význam. Divák sa tak stáva spolutvorcom výstavy, ktorá sa z obyčajného vizuálneho zážitku mení na zábavnú hru. Jakub Pišek (1985) vystavuje interaktívnu projekciu, v ktorej obraz reaguje na zvýšenú hladinu zvuku vyvolanú napríklad pokrikom alebo dupotom diváka. Čím je divák aktívnejší, tým viac sa električka na projekcii hýbe vpred. Ak je pasívny, ozve sa ženský hlas, oznamujúci aktuálnu zastávku. Projekcia Juraja Sasáka (1985) umožňuje divákom zahrať si pingpong so slnkom. Nevyhnutným dôsledkom slnečného svetla je tieň a ten sa stáva hybnou silou pre slnko. Projekcia nudnej periférie sídliska sa mení na časopriestorovú hru. Maja Štefančíková (1978) vytvorila stimulujúce topánky, ktoré prenášajú príjemné vibrácie do uší prostredníctvom prepojenia topánok so slúchadlami. Tempom chôdze si divák môže vytvoriť vlastnú melódiu. Dielo Lenky Klimešovej (1986) si vyžaduje vzájomnú interakciu medzi divákmi. Po nasadení ochranných masiek s vibračným čipom hľadajú svoju možnú budúcu lásku. Necítia však skutočný dotyk – bozk, ale len jeho simuláciu pomocou jemných vibrácií. Projekt prináša víziu hygienicky čistých vzťahov budúcnosti, no naráža aj na súčasnú problematiku stále nových epidémií. V dnešnej dobe umožňuje komunikáciu medzi ľuďmi najmä technika (mobily, internet…). V prípade inštalácie Davida Dzurňáka (1985) umožňuje človek dvom strojom obyčajným tlesknutím vzájomnú komunikáciu, reprezentovanú výmenou tenisovej loptičky. Vďaka inštalácii Michala Kačmára (1980) sa môže každý z nás, obyčajných hriešnikov, stať svätým. Stačí, ak návštevník stúpi na podstavec. Nad hlavou sa mu vzápätí rozsvieti svätožiara. Juraj Valica (1979) prináša instantné televízne správy. Divák, pohodlne usadený na pohovke, si môže pomocou diaľkového ovládania sám zvoliť, aký typ správ na obrazovke uvidí. Napriek našej domnelej predstave slobodného výberu je jasné, že táto „sloboda“ je režírovaná niekým iným.