Tip na knihu: Temné tajomstvá sú výnimočným čitateľským zážitkom + ÚRYVOK
Bola to rituálna vražda alebo dielo šialenca?! Inteligentný a strhujúci príbeh, ktorý prečítate jedným dychom.
„Pripravte sa na výnimočný zážitok!“ Takto lákajú médiá na knihu Temné tajomstvá od dvojice severských autorov Michael Hjortf a Hans Rosenfeldt, ktorí akoby písali jednou rukou a neuveriteľne autoritatívnym tónom.
Na policajnú stanicu vo Västeråse zavolá zúfalá matka šestnásťročného chlapca. Jej syn Roger zmizol. Polícia vyhlási pátranie a čoskoro sa skupine dobrovoľníkov prečesávajúcich močaristú oblasť naskytne hrozný pohľad. Roger Eriksson je mŕtvy a niekto mu vyrezal srdce.
Vyšetrovatelia sa rozhodnú využiť služby psychológa Sebastiana Bergmana, jedného z popredných švédskych expertov na sériových vrahov. Sebastian sa síce po strate manželky a dcéry pri cunami vzdal policajnej práce, no v tomto prípade má vlastné dôvody, prečo chce byť súčasťou tímu. Nie všetci jeho členovia sú zo psychológovej prítomnosti nadšení. Sebastianovo drsné správanie prameniace z prázdnoty po strate rodiny hraničí so zastrašovaním a rozvracia skupinu.
Aj napriek nezhodám sa tímu vyšetrovateľov podarí zistiť, že všetky stopy vedú na jediné miesto – do súkromnej škole pre prominentné deti. Palmlövské gymnázium vyzerá na prvý pohľad ako ideálna vzdelávacia inštitúcia, no pod jeho povrchom driemu temné tajomstvá.
Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na www.severskekrimi.sk.
Román Temné tajomstvá je prvý zo série príbehov o Sebastianovi Bergmanovi. Vo Švédsku prvý raz vyšiel v roku 2010 pod názvom Det Fördolda a čoskoro sa dostal na zoznam bestsellerov. Držal sa tam dlhých 8 mesiacov. Odvtedy ho vydali v dvoch desiatkach krajín a natočili podľa neho seriál.
Začítajte sa do nového krimi románu Temné tajomstvá:
PRVÁ KAPITOLA
Nie je vrah.
Opakoval si tie slová, zatiaľ čo dolu svahom vliekol mŕtve telo chlapca: Nie
som vrah.
Vrahovia sú zločinci. Vrahovia sú zlí. Ich dušu pohltila temnota a oni sa
z rôznych dôvodov čiernote poddali, privítali ju a otočili sa svetlu
chrbtom. On nie je zlý.
Naopak.
Nepodal nedávno jasný dôkaz, že presný opak je pravda? Neodsunul vlastné
city takmer bezvýhradne bokom v záujme iných? Nastaviť druhé líce –
práve to urobil. Či nie je jeho prítomnosť na tomto mieste, v tomto
močarisku na konci sveta s mŕtvym chlapcom, ďalší dôkaz, že chcel
urobiť správnu vec? Že ju musel urobiť? Že sa už nikomu neotočí chrbtom?
Muž zastal a zhlboka si vydýchol. Chlapec síce nemal až toľko rokov, ale
bol ťažký. Svalnatý. Veľa času trávil v posilňovni.
Ostával však už iba kúsok cesty. Muž chytil chlapca za nohavice, pôvodne
boli biele, no v tme vyzerali takmer čierne.
Chlapec silno krvácal.
Áno, zabiť ho bolo nesprávne. Piate prikázanie: Nezabiješ. Existujú však
výnimky. Biblia na mnohých miestach v skutočnosti zabitie ospravedlňuje.
Nesprávne môže byť správne. Nič nie je nespochybniteľne dané.
A čo ak dôvod zabitia nie je sebecký? Čo ak strata jedného ľudského
života znamená záchranu iných? Dá im šancu. Dá im život. V takom
prípade sa zabitie určite nemôže považovať za zlé. Ak pohnútky boli
ušľachtilé.
Muž sa zastavil pri tmavej vode jazierka. Inokedy bolo hlboké asi meter,
lenže po nedávnom daždi zem nasiakla vodou, takže pripomínalo malé jazero
uprostred zarastených močarísk.
Muž sa nahol dopredu a chytil chlapca za rukávy trička. S výraznými
ťažkosťami sa mu podarilo dostať telo do polostoja. Na okamih sa zahľadel
chlapcovi priamo do očí. Aká bola jeho posledná myšlienka? Mal na ňu
vôbec čas? Uvedomil si, že čoskoro zomrie? Zamyslel sa prečo? Spomenul si
na veci, ktoré počas krátkeho života nemal čas urobiť, alebo na tie,
ktoré stihol vykonať?
Bolo to jedno.
Prečo sa takto mučil – viac než bolo nevyhnutné?
Nemal na výber.
Nemohol ich zradiť.
Druhý raz už nie.
A predsa zaváhal. Nie, nepochopili by to. Neodpustili by mu. Nenastavili by
druhé líce, ako to urobil on.
Potisol telo a to s hlasným šplechnutím dopadlo na hladinu. Muž sa
vyľakal, na tento zvuk v temnom tichu nebol pripravený.
Chlapcovo telo sa ponorilo pod hladinu a zmizlo.
Muž, ktorý nebol vrah, sa pobral naspäť k autu zaparkovanému na úzkej
lesnej cestičke a potom zamieril domov.
- –
„Västeråska polícia, pri telefóne Klara Lidmanová.“
„Chcem nahlásiť, že sa mi stratil syn.“
Žena takmer akoby sa ospravedlňovala, akoby si nebola celkom istá, či
zavolala na správne číslo, alebo akoby ani nečakala, že jej budú
veriť.
Rozhovor sa síce nahrával, ale Klara Lidmanová sa aj tak načiahla po
notes.
„Môžete mi, prosím, povedať svoje meno?“
„Erikssonová, Lena Erikssonová. Môj syn sa volá Roger. Roger
Eriksson.“
„A koľko má váš syn rokov?“
„Šestnásť. Nevidela som ho od včerajšieho popoludnia.“
Klara si zaznamenala vek a uvedomila si, že to bude musieť ohlásiť, aby sa
konalo okamžite. Samozrejme, ak sa naozaj stratil.
„Odkedy presne?“
„Zdrhol o piatej.“
Dvadsaťdva hodín. Pri hľadaní nezvestného je to veľmi dôležitých
dvadsaťdva hodín.
„Viete, kam šiel?“
„Áno, za Lisou.“
„Kto je Lisa?“
„Jeho frajerka. Dnes som jej telefonovala, povedala mi, že od nej odišiel
včera v noci zhruba o desiatej.“
Klara preškrtla „dvadsaťdva“ a napísala „sedemnásť“.
„Kam sa vybral potom?“
„To nevie. Myslela si, že ide domov. Lenže domov neprišiel. Celú noc sa
neukázal. A skoro už je za nami ďalší deň.“
A ozvala si sa až teraz, pomyslela si Klara. Zdalo sa jej, že žena na druhom
konci linky neznie ktovieako rozrušene. Skôr pokorne. Rezignovane.
„Ako sa Lisa volá priezviskom?“
„Hanssonová.“
Klara si zaznamenala meno.
„Má Roger mobilný telefón? Pokúšali ste sa mu dovolať?“
„Áno, ale nezdvíha.“
„A nemáte predstavu, kam mohol ísť? Nezostal na noc s kamarátmi alebo
niečo podobné?“
„Nie, bol by mi zatelefonoval.“
Lena Erikssonová sa na chvíľu odmlčala. Klara si myslela , že ju zradil
hlas, no keď začula, ako sa nadychuje, uvedomila si, že žena si poriadne
potiahla z cigarety. Vzápätí začula, ako vyfukuje dym. „Jednoducho
zmizol.“
DRUHÁ KAPITOLA
Ten sen sa mu vracal každú noc.
Nedal mu pokoja.
Vždy ten istý sen, a spôsoboval mu rovnaký strach. Dráždil ho. Privádzal
ho do šialenstva. Sebastian Bergman nebol malý chlapec. Vedel lepšie než
hocikto iný, čo znamenajú sny. Lepšie než ktokoľvek iný by mal byť
schopný povzniesť sa nad tieto dozvuky minulých horúčok. Lenže nech bol
akokoľvek pripravený, akokoľvek si uvedomoval skutočný význam toho sna,
stále ho pohlcoval. Akoby uviazol medzi významom sna, ktorý poznal, a
skutočným svetom a nevedel sa medzi nimi pohybovať.
4.43 nadránom.
Vonku sa začalo rozvidnievať. Sebastian mal sucho v ústach. Nekričal
náhodou? Asi nie, v opačnom prípade by sa žena po jeho boku zrejme bola
zobudila. Ticho dýchala, cez dlhé vlasy jej presvital prsník. Sebastian
bezmyšlienkovito zapukal dlhými prstami – vždy, keď sa mu prisnil tento
sen, budil sa so stuhnutou pravou rukou. Pokúsil sa spomenúť si na meno ženy
vedľa seba.
Katarina? Karin?
Určite to v priebehu večera spomenula.
Kristina? Karolin?
Niežeby na tom ktovieako záležalo, nemal v úmysle sa s ňou ešte niekedy
stretnúť, ale hrabanie sa vo vlastnej pamäti mu pomáhalo odohnať posledné
zvyšky sna, ktorý akoby sa zubami-nechtami držal jeho zmyslov.
Ten sen ho prenasledoval vyše päť rokov. Ten istý sen, tie isté obrazy
každú noc. Celé jeho podvedomie bolo ako na ihlách a zaoberalo sa tým,
s čím si cez deň nedokázal poradiť.
Ako sa vyrovnať s vinou.
Sebastian pomaly vstal z postele, a keď si bral oblečenie zo stoličky, kam
ho odložil pred niekoľkými hodinami, potlačil zívnutie. Pri obliekaní sa
bez záujmu obzeral po izbe: posteľ, dve biele vstavané skrine, jedna so
zrkadlom na dverách, jednoduchý biely nočný stolík z Ikey, na ňom budík
a časopis, stolček s fotografiou dieťaťa, o ktoré sa starala každý
druhý týždeň, a ešte zopár drobností vedľa stoličky. Nič nehovoriace
odtlačky na stenách, o ktorých by realitný agent bezpochyby povedal, že
majú farbu kapučína, ale v skutočnosti boli špinavo béžové. Spálňa
bola rovnaká ako sex, ktorý v nej absolvoval: bez nápadu a zľahka nudný,
ale účel splnil. Ako obyčajne. Bohužiaľ, uspokojenie netrvalo dlho.
Sebastian zavrel oči. Toto bola vždy tá najboľavejšia chvíľa. Prechod do
reality. Emocionálna vývrtka. Dobre to poznal. Sústredil sa na ženu
v posteli, najmä na jej viditeľnú bradavku. Ako sa to volá?
Vedel, že sa jej predstavil, keď objednal drinky. Tak to robieval vždy. Nie,
keď sa opýtal, či je miesto vedľa nej voľné, ani keď sa spýtal, či jej
môže niečo objednať a čo by to malo byť. Až keď pred ňu položil
pohár.
„Mimochodom, ja som Sebastian.“
Čo odvetila? Niečo, čo sa začínalo na K, tým si bol viac-menej istý.
Zapol si opasok. Pracka ticho, kovovo cvakla.
„Odchádzaš?“ spýtala sa ospanlivým hlasom a pohľadom hľadala
hodiny.
„Áno.“
„Myslela som si, že sa spolu naraňajkujeme. Koľko je hodín?“
„Bude päť.“
Žena sa oprela o lakeť. Koľko mohla mať rokov? Štyridsať? Odhrnula si
z nosa prameň vlasov. Ospanlivosť ustupovala a vo vedomí sa jej usídľovala
informácia, že ráno, ktoré si predstavovala, sa neuskutoční. Nebudú spolu
raňajkovať a pritom čítať noviny a klebetiť, nepôjdu spolu na nedeľnú
prechádzku. Nech jej narozprával čokoľvek, nechcel ju lepšie spoznať a
určite jej nezavolá.
To jej bolo jasné. Takže sa len rozlúčil.
„Tak sa maj.“
Sebastian sa ju ani nepokúšal osloviť menom. Nebol si už istý ani len tým,
či sa začínalo na K.
Tichá ulica sa kúpala v prvých ranných lúčoch. Predmestie spalo a každý
zvuk akoby bol stlmený, ani čo by nikto nechcel prebudiť ostatných. Ešte aj
premávka na Nynäsvägane obďaleč ako keby pokorne ubrala z hlasitosti.
Sebastian zastal pred značkou na križovatke: Varpavägen. Kdesi
v Gubbängene. Domov to mal poriadne ďaleko. Premáva metro takto skoro ráno?
V noci šli k nej taxíkom. Cestou sa zastavili vo večierke kúpiť chlieb na
ranné toasty, spomenula si totiž, že sa jej minul. Zostane predsa na
raňajky, no nie? Kúpili chlieb a džús, on a… Doriti, aké to bolo
otravné. Ako sa, dopekla, volala? Sebastian sa vybral po opustenej ulici.
Nech sa volala akokoľvek, ublížil jej.
O štrnásť hodín na ceste do Västeråsu, aby pokračoval v tom istom. Hoci
nie celkom: vo Västeråse už nedokázal ubližovať ženám.
Začalo pršať.
Aké hnusné ráno.
V Gubbängene.