Tichá krása ho dostala
Prinášame vám rozhovor s cestovateľom a politológom na UKF v Nitre, ktorý sa ocitol aj poslednom ročníku festivalu Vysoké hory Nitra. Výber jeho cieľových destinácií má len 1 kritérium...
Vzorom mu bol starý otec, ktorý vo veku 92 rokov vydal knihu o histórii Tatier. „Stovky sa však nedožil, zomrel vo veku 98 rokov. On bol pre mňa takou najväčšou motiváciou,“ začal svoje rozprávanie Svetozár Krno. Vzorom je pre neho aj Miroslav Zikmund, 92-ročný cestovateľ a spisovateľ z Plzne, ktorý podľa Krnových slov nespomína, ale pozerá stále do budúcnosti.
Vraví sa o vás, že navštevujete predovšetkým krajiny s nižším zaľudnením. Čo Vás na nich tak láka? Práve to, že sú menej zaľudnené, menej známe a človek je tam odkázaný sám na seba. Keď sa z tade vraciam, živý a zdravý, mám v sebe viac sebadôvery a istoty. A vôbec, cítim sa v nich slobodný, pretože nepotrebujem infraštruktúru ani žiadnu inú pomoc. ** A čo ak by ste sa ocitli v nebezpečenstve?** Musím silno zaklopať, pretože neviem o tom, že by som sa v bezprostrednom nebezpečenstve vôbec ocitol. Zatiaľ som bol vždy v takej oblasti, na ktorú som sa vedel kvalitne pripraviť.
Ktorá krajina Vás chytila za srdce najviac? Strašne ťažko na to odpovedať, kamarát z vojny sa ma to pýtal tiež, nevedel som mu však jednoznačne odpovedať. Pravdepodobne to bol Sibír, je dvakrát väčší ako Európa a má kopu tvárí. Pre mňa osobne významným bol aj prechod cez celý Karpatský hrebeň pred 26 rokmi. Najsilnejším zážitkom však je situácia, keď stretnete človeka v oblasti, kde ľudí bežne nestretávate.
A čo Váš najvyšší výstup? Ten bol v indických Himalájach do výšky 6 200 m.
Vieme o Vás, že ste aj politológom a autorom viacerých monografií. Zvyknete teda Vaše cestovanie spájať aj so skúmaním politického sveta danej krajiny? Áno, zaujíma ma krajina aj z tohto hľadiska. Oveľa zaujímavejšie sú pre mňa práve tie spomínané krajiny, ktoré sú menej zaľudnené. Mnohé informácie pre politológiu získavam z vlastných ciest i ciest mojich priateľov. Tí mi zo svojho rozprávania dokážu povedať viac ako akademickí politológovia, ktorí sedia doma pri internete. Beriem teda ako výhodu, že moje hobby je zároveň mojou profesiou.
Máte ešte nejaký nesplnený sen, kam by ste sa chcel vybrať? Ešte by som sa chcel vrátiť do niekoľkých oblastí ruského Ďalekého východu. Momentálne sa pripravujeme na cestu do Pakistanu a premýšľame aj nad severným Afganistanom. Ale ako som už spomenul, musím si to celé poriadne naštudovať a pripraviť sa na to.
Ako dlho trvá príprava? Je to individuálne, môže to byť niekoľko mesiacov, v prípade spomínaného Karpatského oblúka to bolo 9 rokov. Vtedy sme ale ešte nemali také skúsenosti s hrebeňovkami. Dnes je však doba iná a tým, že mám menej voľného času ale o to viac skúseností, takže môžem aj improvizovať.
Cestujete vždy ku konkrétnemu cieľu – bodu, alebo sa snažíte len prejsť určitým okruhom či po hrebeni pohoria? Aj tak, aj tak. Obyčajne si stanovím nejaký vrchol a popri tom sa snažím spoznávať kultúru i danú oblasť.
Máte zaužívaný aj nejaký pravidelný rituál pri dosiahnutí svojho cieľa? Horolezci zvyknú zapichnúť napr. zástavu na vrchole hory… Som skôr za nenápadnejšie predmety, ktoré si nie každý všimne. Môže to byť aj zástavka, nie však veľmi veľká. Nie som zástancom ani žiadnych stavieb na vrchole, mali by sme hory a ich vrchy nechávať v pôvodnom stave tak, ako si to sama príroda vytvorila.
Foto: Svetozár Krno, zábery z Ruska a Kirgizska, napr. ľadovec Ak-Saj v Kirgizskom chrbáte, dúha v doline Džety-Ogus (pohorie Terskel-Alatau), vodopád v doline Ala-Arča, …
