Svätý Antonko
Oproti mne sedí človek. Strápený, ale v očiach sa mu ligocú hviezdy nádeje. Volá sa Anton Maceho a taktiež okúsil, čo dokáže samotný život.
Anton má 37 rokov, nemá domov, ale jeho útočiskom je Dom charity
sv. Rafaela v Nitre. Patrí k ľuďom, ktorí veria, že stále majú nádej
postaviť sa na nohy a k splneniu tohto sna mu pomáha aj predaj časopisu
Notabene. ** **Začiatok konca Anton vyrastal ako iné normálne deti.
Mal oboch rodičov, súrodencov a domov, kam sa mohol vrátiť. Základnú
školu absolvoval v Nitre, no neukončenie strednej školy v Trnave ovplyvnili
aj nasledujúce okamihy.
Zlom v jeho živote nastal, keď mu ako 15-ročnému zomrela mama. „Otec sa
druhý krát oženil, a to bol začiatok konca,“ spomína Anton. Konflikty,
rozbroje, hádky, a ako to býva v takýchto situáciách, mnohokrát
zaúradoval aj alkohol. „Otec bol tvrdohlavý a často bil mamu, ale aj
mňa,“ vracia sa v spomienkach do minulosti. Anton po jednej takejto udalosti
skončil v nemocnici so slabým otrasom mozgu. Na tvári muža, s pohľadom
dieťaťa, sa objaví bolestivá rana, ktorá o pár sekúnd zmizne.
Bez domova už 11 rokov Po odchode z domova Antona zaniesli túlavé topánky aj do zahraničia. Pracoval párkrát v Česku. Neskôr sa dostal aj do Anglicka. „Tí chlapi sľubovali prácu za pekné peniaze, no bohužiaľ, stal som sa obeťou podvodu. Práca, jedlo a ubytovanie bolo zabezpečené, ale peniaze na život nikde,“ vraví Anton. Po návrate na Slovensko sa zamestnal v nitrianskom pivovare, ktorý krátko na to zatvorili. Neskôr pracoval u nitrianskych cestárov, no ani tam neuspel. Poslednú šancu videl v aktivačných prácach, ktoré dopomáhajú k udržaniu čistote verejných priestranstiev. Nepodarilo sa. Preto si Anton začal privyrábať na nocľah a jedlo predajom časopisu Notabene. No cestu zatarasil silný nepriateľ – alkohol. „Pil som, aby som zabudol,“ vraví Anton. Ani pre neho samotného tieto časy neboli ľahké, a preto sa rozhodol absolvovať protialkoholické liečenie. Po návrate z liečenia jeho kroky opäť vedú na Dom charity sv. Rafaela v Nitre. „Keď človek stratí všetko, domov, rodinu, priateľov, až potom zistí, čo v živote má skutočnú cenu,“ hovorí so smútkom v hlase.
Stačí, keď sa Nitrania usmejú a milo prihovoria Sám tvrdí: „Mám rád, keď ma kamaráti alebo známi volajú svätý Antonko. Je to pre mňa povzbudzujúce a poteší ma to.“ Ako každý človek aj on má plány do budúcnosti. Chcel by si nájsť slušnú robotu, za ktorú by si mohol dovoliť aj lepší život. „Čoraz ťažšie je si nájsť akúkoľvek robotu. Človek má chuť pracovať, no nemôže,“ tvrdí Anton. Teraz sa snaží viesť pokojný život. Ako sám povedal, život bez metly ľudstva je lepší. „Mám pevnú vôľu, k alkoholu mám odpor, a dá sa bez neho žiť. Zatiaľ mi to ide, tak verím, že som už nad ním zvíťazil,“ povedal hrdo Anton. Aj táto zlá skúsenosť ho ponaučila o skutočných hodnotách života. „Najprv jedlo, až potom to ostatné…“ priznáva Anton. „ Najprv jedlo, až potom to ostatné…“
Anton predáva Notabene pri cukrárni Billich. Po dlhom čase ho Nitrania
môžu stretávať v uliciach svojho mesta s časopisom v náručí.
Po jedenástich rokov života na ulici prešiel Anton všeličím. Tvrdí, že
na otca má zlé spomienky. Odpustiť sa dá, ale zabudnúť nie. Jeho sestry,
ktoré žijú blízko Nitry majú vlastné rodiny. Raz za čas ich navštívi,
dajú sa mu najesť a pribalia mu aj na cestu. Je vďačný za všetko. A aký
má odkaz pre obyvateľov Nitry? „Mne nejde o peniaze, stačí, keď sa
usmejete, pozdravíte a prehodíte zopár slov. Vtedy som skutočne
šťastný.“
autor: Anna Gurovičová