Špičkový kladivár Marcel Lomnický: V Nitre mám zakázané trénovať, budujem si vlastný priestor

Nitriansky rodák získal počas svojej kariéry mnoho významných ocenení. Darilo sa mu na juniorských súťažiach. Zo vzácnych kovov získal striebro na Svetovej univerziáde v rokoch 2011 a 2013 a bronz na Majstrovstvách Európy do 22 rokov v roku 2007 a na Majstrovstvách sveta juniorov z roku 2006. Na Olympijských hrách v Londýne v roku 2012 obsadil 15. miesto. Najviac si však cení 8. miesto z Majstrovstiev sveta z roku 2013, ktoré sa konali v Moskve.

Porozprávaj nám niečo o tvojich športových začiatkoch. Vyskúšal si rôzne športy predtým, ako si sa dal na hod kladivom?

Od svojich šiestich rokov som sa venoval krasokorčuľovaniu. Toto bol prvý „seriózny“ šport a vydržalo mi to asi tri roky. Hneď potom som skúsil atletickú triedu na základnej škole a postupne vsetky atletické disciplíny. Pri vrhoch som najviac vyčnieval z davu. Dlho som len vrhal guľu, hádzal diskom a oštepom. Hod kladivom bola posledná atletická disciplína, ktorú som skúsil, ale pri ktorej som ostal až dodnes. Technika mi šla, takpovediac, od ruky, rýchlo som napredoval vo výkonnosti a doteraz som neprestal hádzat.

Dostať sa medzi svetovú špičku určite nie je jednoduché. Myslíš, že išlo v tvojom prípade skôr o talent a šikovnosť alebo tvrdú drinu?

Jednoduché to nie je a mne to trvalo viac ako desať rokov. Myslím, že to bolo spojenie oboch. Iba tvrdá drina nestačí, tak isto je iba talent málo. V začiatkoch svojej kariéry som vyhrával tým, že som mal väčší talent ako moji rovesníci, ale bez tvrdej driny, ktorú tomuto športu denno-denne obetujem, by som nedokázal rovnocenne súperiť s tými najlepšími na svete v seniorskej kategórii.

Bývaš ešte aj teraz na súťažiach nervózny? Ak áno, ako s nervozitou bojuješ?

U mňa už neprevláda nervozita, ale skôr vzrušenie. Na väčšie preteky sa vždy teším, myslím pozitívne, rád žartujem so súpermi pred pretekom, ale i počas neho. Aj napriek tomu sa ale plne koncentrujem na svoj výkon a techniku. Úspešný som vtedy, keď sa mi podarí nájsť perfektný balans medzi vtipkovaním a koncentrovaním sa. V posledných dvoch rokoch som pocítil naozajstné vzrušenie pred pretekom len počas finále ME a MS. Kedysi dávno som takéto pocity zažíval pred každým štartom, dokonca i na domácom preteku v Nitre, kde zvyčajne neprišlo viac ako šesť súperov. Niekedy mi to chýba, pretože často nevidím rozdiel medzi pretekom a tréningom. To je ale asi daň za skúsenosti, ktoré som získal počas svojej doterajšej kariéry.

Ktoré z tvojich doterajších ocenení si najviac ceníš?

Najviac si cením ôsme miesto z MS 2013. Bolo to moje prvé finále na Majstrovstvách sveta. Bojoval som oň v záverečnom treťom pokuse s olympijským víťazom z roku 2000 Szymonom Ziolkovskym, kedy som ho napokon predstihol kvalitným výkonom 77,57 m a dostal som možnosť absolvovať ďalšie tri pokusy a užiť si finále MS pred plným štadiónom v Moskve. Dodnes je to jeden z najsilnejších zážitkov mojej kariéry. I keď ôsme miesto na MS som zopakoval tento rok v Pekingu, už to nebolo také emotívne ako prvý krát.

Tvojím najbližším veľkým cieľom sú, predpokladám, Olympijské hry v Riu. Ako sa na ne pripravuješ?

Áno, Rio je najdôležitejší cieľ mojej prípravy. Pripravovať som sa začal pred pár týždňami a ťažká zimná príprava je ešte predo mnou. Za lepšími podmienkami vycestujem do Južnej Afriky a USA a sezónu otvorím niekedy v polke mája 2016. Do Olympiády ma čaká cca 5000 hodov, štyri-päť hodín tréningu šesť dní do týždňa.

Po tom, čo si prestúpil do Dukly Banská Bystrica, mal si problémy s trénovaním na atletickom štadióne v Nitre. Hrozila tam aj žaloba. Ako to nakoniec dopadlo?

Áno, po mojom prestupe sa mi skomplikovali podmienky na tréning v rodnom meste. Bohužiaľ, k dohode neprišlo a trénovať tam mám zakázané. Čo sa týka žaloby, neviem sa k tomu momentálne vyjadriť, pretože to závisí od krokov TJ Stavbár Nitra.

Po týchto problémoch si sa rozhodol vybudovať si vlastný kladivársky sektor neďaleko domova. Je už vytvorený?

V Nitre už mám vybudované zázemie a presťahovať sa do Banskej Bystrice za tréningom momentálne nie je možné. Nebolo to možne ani v čase prestupu do VŠC Dukla BB, ani pred ním a tieto veci boli známe všetkým zúčastneným stranám. VŠC aj napriek tomu záujem o mňa nestratili a umožnili mi trénovať v domácom prostredí aj po prestupe. Na druhej strane, materský klub TJ Stavbár Nitra po prestupe rýchlo zmenil svoj názor a trénovať mi nakoniec zakázal. Preto nemám inú možnosť ako vybudovať si svoj vlastný kladivársky sektor.

V akom štádiu sú práce? Využívať ho začneš ešte v tomto roku?

Sektor nie je ešte dokončený, pretože stále čakám na vysporiadanie pozemku, kde by som ho chcel mať. Materiál mám už ale nachystaný a hneď ako dostanem zelenú, začnem na ňom pracovať. Dúfam, že do konca roka sa to podarí zrealizovať, nech mám k príprave na OH všetko, čo potrebujem a najmä blízko.

Vybudovať takýto sektor určite nie je jednoduché. Mal si aj nejaké problémy?

Najväčší problém bol, a stále je, s pozemkom. Musí byť dostatočne dlhý, široký a najmä rovinatý. Mal som viacero vhodných kandidátov, potom rozhodovala poloha. Vybral som si ten, na ktorom si viem predstaviť trénovať bez problémov najbližších päť rokov, teda minimálne do OH 2020 v Tokyu. Materiál a všetko ostatné bola len otázka financií, nič extrémne komplikované takýto sektor nevyžaduje.

Areál budeš využívať len ty alebo aj iní kladivári?

Budem to najmä ja a moja sestra Nikol. Predpokladám, že aj Tomáš Kružliak keď sa vráti na leto z Ameriky. Inak tých kladivárov v Nitre a okolí nie je až tak veľa, takže to bude asi všetko. Samozrejme, budem pozývať viacerých slovenských, ale aj zahraničných kladivárov na tréning.

Ako profesionálny športovec si asi často mimo domova. Na čo sa najviac tešíš, keď sa vraciaš do Nitry?

Najviac sa teším na rodinu a domáce pohodlie. Predsa len, doma je len doma a tam si dokážem najviac oddýchnuť a zrelaxovať.

Aké sú tvoje obľúbené miesta v Nitre?

Kedysi to býval atletický štadión. Bol to môj druhý domov a strávil som tam naozaj veľa času počas, ale aj mimo tréningu. Páčia sa mi najmä miesta, kde môžem relaxovať, ako je nitriansky park, nitriansky hrad alebo pešia zóna. Odkedy sa všade prepravujem len na aute, pešia zóna mi je stále viac a viac vzácnejšia a rád sa sem vraciam.

Čo by si chcel odkázať mladým nádejným kladivárom z Nitry, ktorí možno dúfajú, že raz dosiahnu podobné úspechy ako ty?

Nič nie je nemožné a keď sa talent skĺbi s cieľavedomosťou a tvrdou prácou, človek bude úspešný. V Nitre je všetko, čo kladivár potrebuje k neustálemu napredovaniu. Je tu tréner, ktorý bol zároveň mojím prvým trénerom, pán Gašaj, ktorý dokáže z mladých chlapcov a dievčat spraviť úspešných športovcov a reprezentantov Slovenska. Za veľa z toho, čo som vo svojej kariére dosiahol a kde všade som sa dostal, vďačím práve jemu. Takže treba prísť za ním a požiadať ho o radu. To nikdy nemôže skončiť zle.

Foto: SOV