Príbeh o výnimočnom žandárskom psovi Altovi z Nitry: Zaujal aj televíziu!

Zdroj: Michal Dlouhý

Michal Dlouhý je policajný historik, ktorý sa špecializuje na žandárstvo, ktoré pôsobilo v rokoch 1850 – 1945 na území Česka a Slovenska, vrátane obdobia spoločného štátu. Michal Dlouhý je zároveň duchovným otcom televízneho seriálu „Žandárske humoresky“ a autorom dvadsiatich kníh o žandárstve a ním vykonávanej pátracej službe.

Vďaka nemu sme sa nielen my, ale aj množstvo čitateľov dozvedeli, o výnimočnom psovi Altovi, ktorý slúžil v Nitre. Ako nám neskôr v rozhovore prezradil, príbehy už zaujali aj televízne štúdio.

Ako ste sa dostali k príbehom o psovi Altovi?

Keď som sa v roku 1988 začal zaujímať vrámci vysokoškolského štúdia o pôsobenie žandárstva v Československu, zoznámil som sa s pánom Jaromírom Votrubom z Kutnej Hory, pričom jeho otec Rudolf Votruba slúžil v rokoch 1926–1939 ako žandár na Slovensku a z toho prevažnú časť v Nitre, kde pôsobil ako vodca služobného psa Alta na tamojšej žandárskej pátracej stanici. V závere tohto obdobia pôsobil na nitrianskej pátračke ako zástupca veliteľa.

Prečo ste sa rozhodli, že napíšete o Altovi knihy?

Po žandárovi Votrubovi som získal rozsiahlu ucelenú a tím pádom unikátnu pozostalosť. Istú časť tvorili materiály, dokumenty a fotografie, ktoré sa vzťahovali k činnosti vodcu služobného psa. Pátracia stanica pôsobila v obvode nitrianskeho krajského súdu, teda pomerne na rozsiahlom území. Preto som pred niekoľkými rokmi napísal knihu „Četnický pes Alto“, ktorá bola okrem tlačenej podoby, ktorá je z veľkej časti rozobraná, vydaná aj vo forme e-knihy. Keďže značné množstvo materiálu, nebolo pre prvú knihu využité, rozhodol som sa napísať voľné pokračovanie s názvom „Četnický pes Alto opět na stopě“. Aj táto kniha, ktorá je novo ponúkaná existuje aj ako e-kniha. Vo svojich knihách literárne spracovávam skutočné kriminálne prípady, riešené žandármi. Pritom čitateľov zoznamujem s reáliami života a fungovaní žandárstva, teda sa jedná o kriminálne prípady napísané formou literatúry faktu.

Ako by ste opísali hlavnú postavu, psa Alta?

Nemecký ovčiak menom Alto, bol súkromným služobným psom žandára Rudolfa Votrubu, ktorý slúžil na žandárskej pátracej stanici v Nitre. Pátracia stanica sa zaoberala vyšetrovaním najťažších trestných činov, t. j. zločinov a to v celom obvode nitrianskeho krajského súdu. Po absolvovaní tzv. psej univerzity bol služobný pes Alto využívaný ku stopovacím prácam a k obrane svojho pána. Vystopoval radu zločincov, opakovane ochránil svojho pána pred útokmi zločincov a dokonca bol páchateľmi trestných činov niekoľkokrát zranený. Zakúpením tohto psa sa žandár Votruba pomerne zadĺžil, čo mu bolo opakovane pripomínané nadriadenými, ale Alto bol verným pomocníkom svojho pána a taktiež členom rodiny Votrubových. Dosahovanými výsledkami predčil radu ostatných žandárskych služobných psov a bol preto dávaný za príklad.

Aké príbehy popisujete v knihe?

Ako som uviedol kniha, prvá a rovnako aj druhá popisuje skutočné prípady z rokov 1932 až 1937 riešené na obvode nitrianskej žandárskej pátracej stanice. Jednalo sa o stopovanie radov páchateľov krádeží, lúpeží ale aj vrážd. Samozrejme, že je v knihe popísané aj súžitie psa a jeho pána, lebo vodca služobného psa sa musel denne najmenej hodinu venovať výcviku a zdokonaľovaniu schopností služobného psa. Samozrejmosťou bolo jeho stravovanie a zdravotná opatera. Neskôr žandár Votruba založil vlastnú chovnú stanicu čistokrvných psov, nemeckých ovčiakov, kde k Altovi obstaral psiu nevestu fenku menom Lupka.

Môžeme psa Alta prirovnať k známemu komisárovi Rexovi?

Áno samozrejme, môžeme Alta prirovnať k filmovému Rexovi. O filmové spracovanie Altových prípadov už prejavilo záujem aj brnenské štúdiu Českej televízie. Táto vec je však v samom počiatku.

Ktorý Altov príbeh je pre vás najsilnejší?

Veľmi smutným bol prípad Altovho zranenia, ktoré však našťastie na ňom nezanechalo trvalé následky. Ešte emotívnejší bol Altov odchod. Vzhľadom k politickému vývoju bol žandár Votruba neprijateľný čoby Čech pre službu žandárstvu novo vzniknutého Slovenského štátu. Preto nastúpil ako žandár v protektorátnom žandárstve. Alta musel vzhľadom k jeho starobe a zdravotnému stavu zanechať v Nitre. Jednu noc sa mu snívalo, že Alto odišiel. Následne sa dozvedel z listu od manželky, že presne v tú noc Alto vydýchol naposledy, opustený svojím pánom. K Altovmu hrobu sa Rudolf Votruba dostal až v roku 1941, keď mu bolo úradmi povolené vycestovanie z protektorátu na Slovensko, aby si tu vyriešil rodinné a majetkové záležitosti. Aj z rozprávania syna žandára Votrubu, ktorý dnes už nežije, som cítil ako silné puto k Altovi mali členovia rodiny Votrubových.