Psychologička Zuzana Kurucová zo Zámkov o svojej práci: Proces skúmania duše ma fascinuje

Naposledy sme u psychologičky Zuzany Kurucovej zisťovali, s akými problémami ju najčastejšie vyhľadávajú Novozámčania. Tentokrát nám dovolila viac nahliadnuť do svojho súkromia. Pozrite sa, čo všetko na seba prezradila :)

Dá sa od tejto práce odosobniť?

Ešte sa mi občas stáva – najmä ak sa stretnem s tragédiou, ťažkou chorobou, že mi ten „prípad“ víri hlavou, že uvažujem, čo by bolo nápomocnejšie. Dôležité je mať v tejto práci hranice, pracovať s vedomím, že nie vždy a každému viete pomôcť a že je to ľudské. Oveľa lepšie ako v minulosti sa dokážem na problémy klientov pozrieť z nadhľadu a pracovať podľa zásady: pracovať má tvrdšie klient ako terapeut.

Ako si spomínate na vaše začiatky, poprípade na prvého pacienta?

Mali sme to šťastie, že sme počas vysokej školy pomerne veľa praxe. Skupinovo sme vyšetrovali školskú zrelosť päťročných detí, chodili sme na stáže, mali sme cvičenia na psychiatrii, stretávali sme sa s pacientmi na tomto oddelení, viedli s nimi rozhovory, absolvovala som aj letnú prax v detskej psychologickej poradni. Napriek tomu nielen prví klienti, ale aj prvé roky samostatnej psychologickej práce som prežívala s veľkou neistotou a úzkosťou…V tom čase moju neistotu znižovali rôzne knihy, metodické príručky a stretnutia s kolegami na rôznych seminároch. Takže som veľa čítala, chodila na semináre, hľadala si svoje barličky pri práci s klientmi.

Dovolím si povedať, že sa moja profesionálna istota zvýšila až počas mojej privátnej praxe. K poradenskej psychológii som pridala psychoterapiu, absolvovala som dlhodobý výcvik v katatýmno – imaginatívnej psychoterapii. Bola som nadšená touto technikou, pracovať s predstavami, s dennými snami a pomocou nich prepátrať vnútorný svet klientov, odhaľovať nedoriešené vnútorné konflikty z detstva. Dodnes ma tento proces skúmania „duše“ fascinuje. Samozrejme, tak ako každá iná technika či prístup, ani tento typ terapie nevyhovuje každému a nepomáha pri všetkých problémoch. Ale okrem množstvo teórie, vlastnej terapie bolo pre mňa veľmi obohacujúce vidieť množstvo zahraničných psychoterapeutov priamo pri práci s nami, na druhej strane mať možnosť pracovať pod ich supervíziou.

Ako vyzerá váš pracovný týždeň?

Vzhľadom k tomu, že nemôžem spolupracovať so zdravotnými poisťovňami, konzultáciu si hradí klient, žiaľ, sám. Ten zákon je tak nešťastne urobený, že cez poisťovne pracujú len klinickí psychológovia. Roky sa diskutuje o zmene zákona, túto jeseň sa taktiež očakávajú dajaké legislatívne zmeny, ale zatiaľ je situácia rovnaká. Z tohto dôvodu je len jedna časť mojej práce – práca s klientmi. Rada pracujem s klientmi s osobnostnou problematikou, či už ide rôzne formy úzkosti, ľahšie formy depresie, či masívne pochybnosti o sebe. Rovnako mám rada i prácu s pármi – je veľa cvičení, hier, cez ktoré sa dá preskúmať mechanizmus fungovania páru a potom hľadať a skúšať korekcie.

Druhá časť mojej práce je vzdelávanie dospelých. Už takmer 20 rokov pracujem ako lektorka rôznych rozvojových programov. Vzdelávame rôzne skupiny ľudí v oblasti sebapoznania, efektívnejšej komunikácie, zvládania náročných situácií, stresu, konfliktov. Vlani som skúšala v našom meste ponúkať takéto vzdelávanie i pre verejnosť. Išlo o témy: Čo nás v škole nenaučili o komunikácii so sebou a s inými a Aj dobrí ľudia sa hnevajú. Zatiaľ tieto výcviky absolvovali dve skupiny, ale do budúcna nevylučujem i ďalšie ponuky. Takže občas to vyzerá pomerne „husto“.

Po práci s klientmi, si sadám k počítaču a spracovávam ponuky vzdelávania, vypracovávam pracovné zošity a prezentácie k týmto aktivitám, pripravujem ich obsah. Niekedy má pracovný deň 8 hodín, ale častejšie 10 aj 12. Ešte k tomu musíte sledovať svoj účet, chystať podklady k účtovníctvu, vypisovať faktúry, zapisovať záznamy z konzultácií. V tom všetkom je niekedy náročné nájsť čas na regeneráciu. Ale čím som staršia, tým viac sa snažím mať tie nahustené obdobia len krátkodobé a každý deň si nájsť priestor pre seba.

Čo rada robíte vo svojom voľnom čase, keď nepracujete?

Keď som bola mladá, nerada som bola sama…teraz mám veľmi rada samotu…V nedeľu doobeda, keď som sama v kuchyni, púšťam si svoje obľúbené CD, varím, niekedy pri tom i tancujem. To mám skutočne rada. Mnohé ženy nemajú rady domáce práce – ja naopak, vnímam to ako relax. Napríklad rada žehlím…Veľmi rada čítam. no je pravda, že väčšinou odborné knihy. Rada sa vzdelávam, chodím na odborné semináre, workshopy. Mám rada tanečnú i relaxačnú hudbu. Veľmi rada som v prírode, rada chodím na jarné lyžovačky, ale i v lete k moru.

V jednom ťažkom období môjho života mi veľmi pomohla joga, ktorá je dodnes jeden z mojich zdrojov regenerácie.. Mám veľmi rada svoju rodinu, svojho manžela, synov, dobre sa s nimi cítim. Rada im vyváram, vypekám, samozrejme, častejšie cez víkendy. V posledných rokoch som vyrobila zopár fotokníh, pre manželovu babku, pre môjho starkého i mamku. Zistila som, že ma práca so starými fotografiami, citátmi, s tvorbou príbehu, ktorý vystihuje ich život, veľmi baví a nabíja. Je toho veľa, čo mám rada a čo by som ešte chcela, len je občas ťažké nájsť na to všetko čas.

Čo považujete za najkrajšiu vec na vašej práci?

Práca s ľuďmi, s ich osudmi, príbehmi, môže byť vyčerpávajúca, ale i obohacujúca. Veľa som sa i ja naučila aj od klientov i od účastníkov rozvojových programov. Mala som možnosť stretnúť množstvo veľmi zaujímavých ľudí, ktorí boli pre mňa inšpiráciou. Dnes je návšteva psychológa inak vnímaná ako v minulosti. Pribúda klientov, ktorí prichádzajú sami, bez akýchkoľvek pocitov hanby, či osobného zlyhania. Prichádzajú, lebo majú záujem porozumieť sebe a žiť uvedomelejšie. Teší ma, ak ubúda klientov, ktorí sa chcú len sťažovať na niekoho, kto im problémy „spôsobil“ a naopak ak stretávam klientov, ktorí sa chcú zamyslieť nad sebou, hľadať riešenia na problém, ktorí ich aktuálne oslabil. Ak klient má záujem o spoluprácu a odpovede hľadá v sebe, ak mám možnosť vidieť zmeny, ktoré sú v jeho prospech, vtedy cítim, že moja práca má zmysel a je i pre mňa obohatením.

Foto: Archív Zuzany Kurucovej