Spomienkový rozhovor s Jozefom Dóczym: Najstarší pubertiak v DAB

Jozef Dóczy bol medzi svojimi kolegami veľmi obľúbený. Okrem nich mu blahoželala aj vnučka a osobnosti kultúrneho a politického života.

A práve tento výnimočný herec si pre nás našiel čas pre krátky rozhovor.

Kedy ste v sebe objavili herecký talent?

Ja to mám už asi v génoch. Môj otec bol vynikajúci ochotnícky herec a po ňom som zdedil tieto vlohy. Najmä komické. Aj ja som začínal v amatérskych divadlách. Hral som rôzne úlohy. Vtedy sme nemali v divadle ženy a tak som často hrával aj tie. Takto som sa vycibril až do roku 1955, keď som sa dostal do nitrianskeho profesionálneho divadla. Divadlo bol vždy môj sen. Zaň by som dal aj život.

Na ktoré filmové úlohy ešte aj dnes s radosťou spomínate?

Filmových úloh som mal veľmi veľa. Hral som vo filmoch ako V hodine dvanástej, Skalní v ofsajde, Sváko Ragan.. Účinkoval som však aj v rôznych rozprávkach a televíznych inscenáciách. Sú to pekné spomienky.

Ešte stále hráte v piatich predstaveniach. Ako to robíte byť v takomto veku stále aktívny?

Pamäť mi funguje veľmi dobre, len to telo zabúda. Som síce chorý, ale ako prídem na javisko, tak tie dosky sú mojím lekárom. Zabudnem na všetky bolesti. Divadelné dosky sú zázračné a divák je pre mňa drogou, dodáva mi sily. Keď idem domov po schodoch, tam už tú bolesť cítim, tam už nie sú diváci. (smiech)

Spomínate si na Vašu prvú úlohu?

Bola to hra v Sučanoch, volala sa Zaľúbenci. To bola moja prvá profesionálna postava. Bola to malá úloha sluhu a celý môj text boli len dve slová v prvom dejstve. Ale asi som sa režisérovi musel veľmi páčiť, lebo ma nakoniec obsadil do všetkých dejstiev.

Bola nejaká z postáv, ktoré ste stvárnili Vašou srdcovou záležitosťou?

Tých bolo veľa. Nemôžem zahodiť ani jednu postavu, pretože každú postavu, keď začnete čítať , nepáči sa vám. Ale potom si ju tak obľúbite, že nemôžete o nej povedať nič zlé. Zahral som veľa pekných postáv, bolo ich okolo 150 a skoro všetko veľké úlohy.

Máte určite nespočetné množstvo zážitkov. Neplánujete vydať životopisnú knihu?

No, neviem. Mám veľa poznatkov, od 56. roku si zapisujem všetko, čo som urobil, čo sa mi prihodilo. Keby som mal nejakého tvorcu – spoločníka, ktorý by to vedel ešte vtipnejšie podať a napísať, tak by som rád nejakú vydal.