Bývalá nitrianska volejbalistka Simona Lukáčová: V Nemecku dajú diváci do zápasu všetko!

Takmer dve sezóny si hrala za Volley project UKF Nitra. Ako na toto obdobie spomínaš?

Hrať za Nitru bola pre mňa vždy pocta, lebo Nitru ako takú mám veľmi rada. Dve necelé sezóny som si odohrala v tomto družstve. Dalo mi to veľa, či už volejbalových zážitkov alebo tých do života. Ako v každom družstve, aj v tomto boli pekné, ale aj ťažké chvíle. Mať pri sebe správnych a spravodlivých ľudí je v dnešnej dobe veľmi ťažké, hlavne po športovej stránke. Spomínam v dobrom, aj keď koniec sezóny nevyšiel podľa môjho očakávania.

Sleduješ aj teraz výkony tvojho bývalého tímu? Čo na ne hovoríš?

Sledujem každý zápas, aké majú úspechy, a prajem im veľa šťastia, keďže veľa trénujú a zaslúžia si konečne medailu.

Ostala si v kontakte s bývalými spoluhráčkami? Predsa len sa v tímoch vytvárajú často silné kamarátstva.

Za dve sezóny som si vytvorila silné puto s hráčkami, ale, samozrejme, aj nepriateľstvo. Tak to v športe jednoducho býva. Na ihrisku nemôže byt každý kapitán.

Vieme, že si bola aj súčasťou reprezentácie Slovenska. Ako si spomínaš na toto obdobie?

Áno, to obdobie mi veľa dalo, lebo sme boli silný a dobrý kolektív a veľa sme toho dosiahli ako kadetky a taktiež ako juniorky.

Nie je to tak dávno, čo si odišla hrať do zahraničia. Povedz o tom niečo viac. Kam, za aký tím, aká liga…

Odišla som do Nemecka, konkrétne hrať za mesto Neuwied. Je to druhá nemecká liga, Bundesliga.

Ako si sa k tejto ponuke vlastne dostala?

Oslovili ma za účelom, že zháňajú nahrávačku, či to nevyskúšam. Skúsila som 10 dní a zapáčilo sa mi. Taká príležitosť sa neodmieta.

Bolo ťažké odísť z mesta, dokonca krajiny, v ktorej si mala zázemie, do nepoznaného sveta?

Nitra je takpovediac môj domov. Vyrastala som tam, zažila som volejbalový, študentský, ale v prvom rade osobný život. Odchádzala som so slzami v očiach ale s pocitom, že sa tam ešte vrátim.

Ako sa ti v Nemecku páči? S klubom si spokojná?

Nie jeden športovec, ktorý je v zahraničí, by mi dal za pravdu, že začiatky sú ťažké, hlavne kvôli zvykaniu si na nový jazyk, spoluhráčov, okolie. Myslím, že tu mi dali všetko, čo mi dať mohli. Starostlivosť, zoznámenie s prostredím a veľkú pomoc s vybavovaním dôležitých vecí, za čo veľmi ďakujem.

Mala si na začiatku nejaké problémy? Je prístup volejbalových trénerov, príp. fanúšikov v Nemecku iný ako na Slovensku?

Myslím, že v porovnaní so Slovenskou extraligou je to odlišné. Veľmi! A to hráme dokonca druhú ligu. Fanúšikovia dajú do toho zápasu tak veľa, ako samotní hráči, čo je pre tím veľké a podporujúce plus. Celkovo je tu aj väčšia starostlivosť od trénerov, od realizačného tímu, lepšia volejbalová atmosféra.

A čo nemčina? Ovládala si ju pred odchodom? Ako si na tom teraz?

Nie je to moja silná stránka, ale predsa bola na začiatku komunikácia v angličtine, čiže, nemčinu som obchádzala, ako sa dalo. Dnes s ňou bojujem a chcela by som čo najviac vyťažiť z toho, že som momentálne tu a učím sa ju. Do budúcna je to pre mňa veľká skúsenosť.

Plánuješ sa vrátiť na Slovensko? Ktorý klub by ťa tu najviac lákal?

Na Slovensko by som sa určite chcela vrátiť z dôvodu dokončenia vysokej školy. A samozrejme, časom sa tam usadiť, mať rodinu a zázemie. No teraz je dôležité využiť čo najviac volejbal, kým budem vládať.

Foto: Simona Lukáčová